Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

44


3. Epitaf G. Illesházyho. 1649, Trenčín. Foto S. Pisoň

hradu, které tento záběr rozširujú o ikonografiu
vysokých štátnych i cirkevných hodnostárov
Uhorska — cisára Leopolda I., biskupov T. Pálf-
fyho a L. Kollonicha. Sem radíme i ojedinělý
celok, portrétnu galériu rímskonemeckých cisá-
rov z hradu Červený Kameň.14 Historický výjav
poznáme len jediný, je ním Bitka s Turkami;
reliéf bol povodně umiestnený v nástavci Pálf-
fyho epitafu z roku 1601 v bratislavskom dóme,
avšak při regotizácii dómu v 19. stonočí bol pře-
nesený na Červený Kameň. Dielo ikonograficky
patří do skupiny bojových výjavov s profitu-
reckou tematikou, která bola velmi častá v eu-
rópskej ikonografii tej doby.15 Ako „reprezen-
tanta“ ostatných výjavov móžeme uviesť krajinu,
hocii ju nepoznáme samostatné, ale len ako do-
plnok náboženského výjavu. Je zvyčajne len ku-
lisou uzavierajúcou zadný plán, ale v tomto
období sa začínajú objavovať i diela, na kterých
je krajina rovnocenným prvkom kompozície,

napr. na epitafe Balassovcov (začiatok 17. sto-
ročia, Považská Bystrica).
Trefou oblastou, která zohrala v plastlike 17.
storočia rozhodujúcu úlohu, bola ikonografia
dvoch základných vierovyznaní — protestantiz-
mu a katolicizmu. Este na začiatku 17. storočia
mala rozhodujúci vplyv na ikonografiu refor-
mácia s jej redukciou na christocentrické témy,
ale s nastupujúcou tvrdou protireformáciou pri-
chádza k ikonografické) zmene, a právě v tejto
oblasti móžeme výrazné sledovat nástup nového
slohu — baroka. S potlačením reformácie ustu-
puje i protestantský redukcionizmus. Nielen
biblické události, ale aj příběhy z kresťanskej
tradicie sa stávajú témou zobrazeriia. „Rozší-
řená ikonografiu“ móžeme rozdělit do týchto
skupin: Starý zákon, Nový zákon, hagiografická
tematika, mariánská tematika, ostatné výjavy.
Ak sa protestantská ikonografia obmedzila len
na prvé dva body (Starý a Nový zákon), kato-
licizmus ju rozšířil aj na ostatné druhy.
Ikonografia Starého zákona je v kamennej
plastike 17. storočia poměrně zriedkavá, bez
ohladu na vierovyznanie. Katolicizmus i pro-
testantizmus ju využívali ako tzv. typologický
paralelizmus, ktorým vyjadřovali vztah Starého
a Nového zákona ; starozákonné výjavy mali vý-
znam samy osebe, ale súčasne boli i predobra-
zom novozákonných dejov. Jedno z prvých rie-
šení máme doložené na pezinskom epitafe ne-
známého (okolo 1600) s námětem Abrahámovej
obete. Epitaf je pravděpodobně protestantský
a starozákonný příběh je predobrazom novozá-
konnej obete — ukrižovania Krista. So staro-
zákonnou postavou Mojžiša spolu s postavou
Krista — Dobrého pastiera sa střetáme i na epi-
tafe neznámého v Levoči (okolo 1600). Tento
typologický paralelizmus móžeme doložit nielen
u protestantských epitafov, ale aj na najvý-
znamnejšej barokovej stavbě Slovenska 17. sto-
ročia, na univerzitnom kostele v Trnavě. Na
priečelí sú umiestnené dve starozákonné posta-
vy, pričom Dávid je typologickou paralelou
Krista.16 Poslednú skupinu tvoria starozákonné
postavy Ebnerovho domu v Banskej Bystrici —
Dávid, Judita — z roku 1636. Nemajú diachro-
nickú vázbu s postavami Nového zákona, ale
synchronicky sa viažu s antickými motívmi, pri-