Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

55

tejto charakteristiky móžeme Kohlovi pripísať
dve sochy apoštolov (zosilnenie pohybu, deko-
ratívnosť drapérie) a sochu Alžběty na základe
podobnosti rúoha s Kohlovou sv. Voršilou/16
Datovanie soch v literatúre kolíše, autoři sa
však zhodujú v tom, že diela vznikli v druhej
polovici 17. storočia, najneskór roku 1683. V tom
roku totiž bola v texitovej časti trnavského ka-
lendára použitá mědirytina Justa van den Ny-
poorta/*7 ktorá zachycuje hlavné, západně prie-
čelie i s jednotlivými sochami. Jednotlivé sochy
(či skupiny) nemuseli byť vytvořené v tom
istom čase, čo potvrdzuje i skutočnosť, že an jeli
vznikli ako prví už roku 1648. Z hl’adiska for-
málnej analýzy je vylúčené, aby diela tretej
skupiny pochádzali z tohto obdobia. Ak přijme-
me názor, že diela vytvořili J. J. Bendi a J.
Kohl, potom nám túto skutočnosť upřesní i da-
tovanie. Pretože J. Bendi zomrel roku 1680 a
sochy, ktoré urobil pre spovednice kostola sv.
Salvátora vznikli v rokoch 1673—1675, móžeme
předpokládat, že trnavské sochy tretej skupiny
sú z druhej polovice sedemdesiatych rokov 17.
storočia. Je nevyriešenou otázkou, či diela po-
chádzajú z Prahy a do Trnavy holi dovezené,
alebo či bolí vytvořené priamo v Trnavě.
Ako sa pražskí sochári dostali do styku s tr-
navskými jezuitmi? Ako to, že im zadali so-
chařské práce? Podlá Aggházyovej sú možné
dve cesty. Prvou bola osoba trnavského stavi-
tel’a Spazza, o ktorom sa autorka domnievala,
že bol činný i v Prahe/'8 Druhou možnou cestou
je osoba novoměstského prepošta Jakuba Haš-
ku. Pretože posledně kaplnky trnavského kos-
tola majú erb Hašku, nie je vylúčené, že Haško
bol mecénom trnavských jezuitov v medziob-
dobí po smrti Mikuláša Pálffyho, kým jezuiti
nezískali priazeň jeho syna Pavla.
Třetím sprostredkovatel’om mohol byť podlá
nasej mienky sám jezuitský rád, to znamená, že
jezuiti pozvali takého sochára, ktorý pracoval
na ich inej rádovej stavbě. A takým sochárom
bol Bendi, ktorý pracoval pre pražských jezui-
tov. Potvrdenie názoru by sme našli aj vo vy-
svědčení rektora jezuitskej koleje v Prahe
„který nejprve mluví zcela obecně o Bendlově
dobré schopnosti zhotovovati sochy pro kamen-
né fasády, z čehož by sme mohli soudit, že asi


19. J. Kohl, Alžběta. Sedemdesiate roky 17. storočia,
Trnava. Foto P. Breier — J. Ptáček

jezuité jej zaměstnávali častěji, snad i pro jiné
kostely“/19 Je to pravděpodobné, pretože jezuiti
zadávali bežne objednávky sochárom z iného
města, napr. na zhotovenie mariánského štípu
do Trnavy povolali bratislavského sochára V.
Schreiber a a bratislavskí jezuiti objednali sochy
Kalvárie u rakúskeho sochára G. Giulianiho
(1663—1744). A posledný příklad z trnavského
kostola: keď jezuiti zadali vyhotovenie oltára
Františka Xaverského A. Lengenichovi, zavia-
zal sa, že sochy objedná vo Viedni. Pretože hos-
podářské i umělecké vztahy západného Sloven-
ska s Viedňou boli vždy čulé, je otázkou, či
nemohli povolat sochára z Viedne, sochára vie-
denského jezuitského kostola, ktorý sa staval