69

no pre princip výstavby celku a pre rad moti-
vických či modelačných detailov nenachádzame
nateraz v jeho tvorbě vhodnú paralelu. Domi-
nantně ornamentálno-dekoratívny rytmus prá-
ce, spósob uplatnenia a riešenia figurálneho
prvku nás nútia uvažovat tu skór o autorstve
pracovníka, pochádzajúceho z okruhu Weinhar-
tovej dielne.
Za poslednú kompozíciu realizovánu vo Wein-
hartovej dielni za jeho života třeba dnes pova-
žovat levočský náhrobník dětí pani Margity
Gosnowizovej z roku 1665 (krstná kaplnka far-
ského kostola).44 Jeho figurálna část, postavy
yiery a nádeje po stranách centrálneho nápisu
nadvázujú typom, modeláciou skladov drapérie
i charakterom tváře na líniu, ktorá vedie od ban-
skobystrickej Judity k anjelovi náhrobníka E.
Höflingera. Pre naše prostredie netradičný tvar
náhrobnej došky (osemuholník) poskytla zrejme
vzor tvorba pofsko-sliezskej oblasti. Kompozič-
ně riešenie celku nesie však viac znaky svoj-
,ského přístupu samého majstra.
V kontexte sochárstva 17. storočia na Slo-
vensku představuje Weinhart technicky dobré
připraveného autora, schopného realizovat i ná-
ročnejšie figurálně úlohy. Zásadný význam pre
jeho názorová orientáciu mala výuka v otcovej
(neskór otčimovej) mníchovskej dielni. V juho-
nemeckom prostředí, ovplyvnenom v tom čase
talianskou (najmá Benátky, Verona) a nizozem-
skou tvorbou (prostredníctvom grafiky a účin-
kovania H. Gerharda), formoval sa Weinhartov
štýl, vyrastajúci přibližné z poloh európskeho
manierizmu. Poznatky, nadobudnuté v Mnicho-
ve, mohol však rozšířit i priamym štúdiom se-
verotalianskej tvorby počas vandrovky. Wein-
hartovo úsilie, doložené u nás přednostně sepul-
králnou tvorbou, prezrádza preto vo všeobecnosti
prelínanie poznatkov severotalianskeho a juho-
nemeckého póvodu, neskór profilované znalos-
ťou súdobých saských a sliezsko-polských vzo-
rov. Spósob autorovho oboznámenia sa so se-
veronemeckou a polskou tvorbou však nevieme
zatial’ objasnit. I keď nemožno vylúčiť Wein-
hartov případný pobyt v týchto oblastiach, za-
vážili tu azda skór rytinové předlohy rozšiřo-
vané po strednej Europe v nespočetných kó-
piách.


12. J. Weinhart — dielňa, náhrobník dětí M. Gosnowi-
zovej, okolo roku 1665, kirstná kaplnka farského kostola
v Levoči. Foto T. Leixnerová

Vďaka uspósobeniu svojho talentu a charak-
teru školenia spočívala Weinhartova sila v mo-
nofigurálnych, staticky chápaných kompozí-
ciách. Figurálny prvok či už v úlohe súčasti
architektonicky koncipovaného epitafu alebo
ako dominanta náhrobnej došky dokládá přitom
solidné anatomické i skulptívne poznatky (ná-
hrobník S. Thurzu). Vo vědomě akcentovanej
hmotovosti postáv doznieva přitom kde-tu ne-
skororenesančné cítenie.
Dějově a kompozičně zložitejšie sochárske
riešenie ostalo však Weinhartovmu skór deko-
ratívnemu cíteniu cudzie. Reliéfy parapetu meš-
tianskeho domu v Banskej Bystrici naznačujú
totiž jednak redukciu póvodnej předlohy, jed-
nak minimálny záujem o priestorové hodnoty,
o dóraznejšiu priestorovú diferenciáciu scén.
Weinhartove figurálně realizácie neprezrá-