DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Úvahy o renesancii na Slovensku, najmä o architektúre
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0046
42
smrti. Pilgram sa vo Viedni naposled spomína roku 1515;
roku 1516 je menovaný hlavným staviteïom dómu Martin
Hauser; Encyklopedie českého výtvarného uměni. Praha
1975, s. 363.
48 ŠAMANKOVA, E. : c. d., s. 29. Ján Čert pochádzal zo
starej brnenskej rodiny. Roku 1509 sa presťahoval do Vied-
ne. Keďže za obliehania města Turkami roku 1529 preuká-
zal odvahu a pósobil ako fortifikačný inžinier v obklúče-
nom meste, nebolo pre cisára 1'ahké odstavit ho, hoci sa
Čert přidal k luteranizmu. Zomrel vo Viedni roku 1552;
Thieme-Becker Künstlerlexikon. Zv. 33. Leipzig 1939, s. 462.
49 ŠAMANKOVA, E. : c. d„ s. 32.
50 MENCLOVÄ, D. : Architektura do konce 18. století.
In: Umění na Slovensku. Odkaz země a lidu. Praha 1938,
s. 44. Prostredníctvom svojho benátského vyslanca získává
talianskych architektov aj jeho nástupca Maximilián II.,
ako to vyplývá z korešpondencie, ktorú cituje DONIN,
K. R. : c. d„ s. 55—56.
51 Charakterizoval ju KUHN, I. : c. d. v pozn. 1, s. 31—
36.
52 Výdatným, ale nespolehlivým prameňom poznania
činnosti talianskych fortifikačných architektov na Sloven-
sku je dielo MAGGIOROTTl, L. A.: L'opera del genio ita-
liano all'estero. Gli architetti militari. 2 zv. (Roma 1935).
Je poznačené vyhroteným talianskym nacionalizmom doby
svojho vzniku. Označenia viacerých umelcov za Talianov
sú pochybné. Maggiorotti napr. uvádza, že z fortifikačných
architektov v 15.—16. storočí v Uhorsku bol domáceho pó-
vodu iba jediný, istý majster Ján a že možno aj ten bol
Talian a volal sa Giovanni Mesleri, s. 89 (nem. Meissler -
kamenár, pozn. autora). Konstatuje, že istý Giovanni Ales-
sio, zvaný Fugherio alebo Nanni Unghero, roku 1544 opev-
ňuje Pistoju. Z toho si utvára hypotézu, že to bol syn bar-
dejovského Alexia, s. 101. Táto hypotéza mu dovoluje bar-
dejovského Alexia označit’ ako Alexius Italiens, hoci toto
označenie sa v žiadnom archívnom prameni nevyskytuje,
s. 95. Takisto bez zdóvodnenia označuje Vincenta z Dub-
rovníka za otea známého kartografa a obidvoch kamená-
rov, Alexia i Vincenta, za talianskych architektov, dokonca
v službách samého krála Vladislava II., s. 95. Aj Ivana
Duknoviča pokládá za Taliana: zomrel vraj v Ancone „po
návrate do vlasti". Ďalej : na mieste Bratislavského hradu
vraj stálo římské castrum a už v 14. storočí bola v Bra-
tislavě založená škola „podl'a vzoru bolonskej univerzity",
s. 298. Nitra vraj bola hlavným mestom Markomanov, Veï-
kú Moravu a Slovákov Maggiorotti vóbec nepozná, s. 321.
Ružomberok si mýli s Rožmberkom v Čechách, s. 323.
Košický dóm je vraj už z roku 1231, s. 341. Práca neob-
sahuje poznámkový aparát, len zoznam použitých prame-
ňov s velmi širokým označením, napr. Vojnový archiv vo
Viedni. Uhorská dvorská kancelária. Napriek tomu však
uvádza množstvo mien, ktoré nám za súčasného stavu
prebádanosti archívneho materiálu týkajúceho sa Sloven-
ska móžu poslúžiť ako stopa, najma ak sa spájajú s kon-
krétnou stavbou, lokalitou, či dokonca archivem. Na Mag-
giorottiho dielo nás s pripomienkou, že k němu třeba při-
stupovat kriticky, upozornil ing. arch. Ivan Kuhn.
53 KRAMPL, J. : Hrad Červený Kameň. Bratislava 1975,
s. 6—7. Stavebné práce viedol Ján (Giov.) Spazzo z Bra-
tislavy, zrejme příslušník rozvětveného rodu komaskov
z Val ďlntelvi.
54 Súpis pamiatok na Slovensku, zv. 3. Bratislava 1969,
s. 477—478, text E. Križanová uvádza, že k renesančnej
přestavbě Zvolenského zámku došlo od roku 1548 a že sa
zdá, že práce viedol G. M. Speciacasa spolu so Sigismon-
dom Pratoveterim, ktorí súčasne pósobili aj v Banskej
Bystrici. MAGGIOROTTl: c. d., s. 326, uvádza, že Zvolen-
ský zámok staval Francesco Pozzo a Jacobus Italus (asi
Jacopo Falubreso — pozn. autora), po ňom Giovanni Ma-
ria Italus a Sigismondo de Pratoveteri. Sigismondo vraj
v liste nazýva svojho partnera G. M. Olga, a tak ho Mag-
giorotti so Speciacasom nestotožňuje. Avšak na inom mieste
spomína, že sa Sigismondo da Pratoveteri v prameňoch
označuje aj ako da Pratovecchio, da Prato il Vecchio, de
Pretta de Pisa a podl'a nášho názoru bude asi totožný so
Sigismondom da Pisa a da Předa. Preto si myslíme, že aj
v případe G. M. Italusa ide o stavitela Speciacasu.
O Maggiorottiho údaje sa opiera aj MENCLOVÄ, D.:
Hrad Zvolen. Bratislava 1954, s. 51—52, ktorá sa domnie-
va, že hrad podïa inštrukcií Fr. Pozza přestavoval od
roku 1553 G. M. Speciacasa so S. da Pratoveterim, ktorého
druhom bol G. M. Olga (tiež Olgiati). Speciacasu pokládá
za Benátčana, Olgu za Milánčana.
55 LICHNER, J., in: Bratislavský hrad. Bratislava 1960,
s. 81—92.
56 O maliarskej zložke bližšie KRESÁK, F. — ŽIŠKOVÁ,
T. : Manieristické grotesky na Bratislavskom hrade. Vlasti-
vědný časopis, 29, 1980, č. 1, s. 25—29. Dospěli sme k ná-
zoru, že sú prácou dielne pod vedením zatial’ neznámého
talianskeho specialistu na grotesky, podriadenej Ferra-
boscovi. Uvažovali sme aj nad možnosťou, či vedúcim ma-
liarom dielne nebol osobné Ferrabosco a zaujali sme sta-
novisko, že je to málo pravděpodobné. Za nepravděpo-
dobné sme pokládali aj autorstvo Giulia Licinia či Ulissa
da Volterra (označenie Romanus možno značí, že bol řím-
ským, t. j. cisárskym maliarom). Vznik grotesknej výzdo-
by sme položili tesne před rok 1562. Označili sme ju za
prácu tej istej dielne, ktorá predtým vymalovala strop
Švajčiarskej brány Viedenského hradu a potom miestnosti
v Bučovickom zámku.
RUSINA, I.: Renesančná a baroková plastika v Bratisla-
vě. Bratislava 1983, s. 40, nevylučujúc ani náš závěr, sa
přiklonil k názoru, že autorom maliarskej výzdoby bol
skór G. Licinio s pomocníkmi. Uvedené dve miestnosti
pokládá za cisárske oratorium, ktoré bolo súčasťou kapln-
ky, doteraz mylné situovanej do severozápadného nárožia
hradu. Domnievame sa, že charakter výzdoby oratoriu ne-
zodpovedá. Archívně záznamy pripůšťajú možnost’, že na
čele dielne, podriadenej Ferraboscovi, stál právě Licinio,
ktorý po asi dvojročnom pobyte roku 1561 skončil prácu
v Augsburgu. Už roku 1563 dostává Licinio zaplatené za
prácu v Bratislavě. KRCÄLOVÄ, J. : Pietro Ferrabosco und
sein Schaffen im Königreich Böhmen. Passauer Jahrbuch
für Kunstgeschichte, 11, 1969, s. 183 uvádza, že Maximilián
smrti. Pilgram sa vo Viedni naposled spomína roku 1515;
roku 1516 je menovaný hlavným staviteïom dómu Martin
Hauser; Encyklopedie českého výtvarného uměni. Praha
1975, s. 363.
48 ŠAMANKOVA, E. : c. d., s. 29. Ján Čert pochádzal zo
starej brnenskej rodiny. Roku 1509 sa presťahoval do Vied-
ne. Keďže za obliehania města Turkami roku 1529 preuká-
zal odvahu a pósobil ako fortifikačný inžinier v obklúče-
nom meste, nebolo pre cisára 1'ahké odstavit ho, hoci sa
Čert přidal k luteranizmu. Zomrel vo Viedni roku 1552;
Thieme-Becker Künstlerlexikon. Zv. 33. Leipzig 1939, s. 462.
49 ŠAMANKOVA, E. : c. d„ s. 32.
50 MENCLOVÄ, D. : Architektura do konce 18. století.
In: Umění na Slovensku. Odkaz země a lidu. Praha 1938,
s. 44. Prostredníctvom svojho benátského vyslanca získává
talianskych architektov aj jeho nástupca Maximilián II.,
ako to vyplývá z korešpondencie, ktorú cituje DONIN,
K. R. : c. d„ s. 55—56.
51 Charakterizoval ju KUHN, I. : c. d. v pozn. 1, s. 31—
36.
52 Výdatným, ale nespolehlivým prameňom poznania
činnosti talianskych fortifikačných architektov na Sloven-
sku je dielo MAGGIOROTTl, L. A.: L'opera del genio ita-
liano all'estero. Gli architetti militari. 2 zv. (Roma 1935).
Je poznačené vyhroteným talianskym nacionalizmom doby
svojho vzniku. Označenia viacerých umelcov za Talianov
sú pochybné. Maggiorotti napr. uvádza, že z fortifikačných
architektov v 15.—16. storočí v Uhorsku bol domáceho pó-
vodu iba jediný, istý majster Ján a že možno aj ten bol
Talian a volal sa Giovanni Mesleri, s. 89 (nem. Meissler -
kamenár, pozn. autora). Konstatuje, že istý Giovanni Ales-
sio, zvaný Fugherio alebo Nanni Unghero, roku 1544 opev-
ňuje Pistoju. Z toho si utvára hypotézu, že to bol syn bar-
dejovského Alexia, s. 101. Táto hypotéza mu dovoluje bar-
dejovského Alexia označit’ ako Alexius Italiens, hoci toto
označenie sa v žiadnom archívnom prameni nevyskytuje,
s. 95. Takisto bez zdóvodnenia označuje Vincenta z Dub-
rovníka za otea známého kartografa a obidvoch kamená-
rov, Alexia i Vincenta, za talianskych architektov, dokonca
v službách samého krála Vladislava II., s. 95. Aj Ivana
Duknoviča pokládá za Taliana: zomrel vraj v Ancone „po
návrate do vlasti". Ďalej : na mieste Bratislavského hradu
vraj stálo římské castrum a už v 14. storočí bola v Bra-
tislavě založená škola „podl'a vzoru bolonskej univerzity",
s. 298. Nitra vraj bola hlavným mestom Markomanov, Veï-
kú Moravu a Slovákov Maggiorotti vóbec nepozná, s. 321.
Ružomberok si mýli s Rožmberkom v Čechách, s. 323.
Košický dóm je vraj už z roku 1231, s. 341. Práca neob-
sahuje poznámkový aparát, len zoznam použitých prame-
ňov s velmi širokým označením, napr. Vojnový archiv vo
Viedni. Uhorská dvorská kancelária. Napriek tomu však
uvádza množstvo mien, ktoré nám za súčasného stavu
prebádanosti archívneho materiálu týkajúceho sa Sloven-
ska móžu poslúžiť ako stopa, najma ak sa spájajú s kon-
krétnou stavbou, lokalitou, či dokonca archivem. Na Mag-
giorottiho dielo nás s pripomienkou, že k němu třeba při-
stupovat kriticky, upozornil ing. arch. Ivan Kuhn.
53 KRAMPL, J. : Hrad Červený Kameň. Bratislava 1975,
s. 6—7. Stavebné práce viedol Ján (Giov.) Spazzo z Bra-
tislavy, zrejme příslušník rozvětveného rodu komaskov
z Val ďlntelvi.
54 Súpis pamiatok na Slovensku, zv. 3. Bratislava 1969,
s. 477—478, text E. Križanová uvádza, že k renesančnej
přestavbě Zvolenského zámku došlo od roku 1548 a že sa
zdá, že práce viedol G. M. Speciacasa spolu so Sigismon-
dom Pratoveterim, ktorí súčasne pósobili aj v Banskej
Bystrici. MAGGIOROTTl: c. d., s. 326, uvádza, že Zvolen-
ský zámok staval Francesco Pozzo a Jacobus Italus (asi
Jacopo Falubreso — pozn. autora), po ňom Giovanni Ma-
ria Italus a Sigismondo de Pratoveteri. Sigismondo vraj
v liste nazýva svojho partnera G. M. Olga, a tak ho Mag-
giorotti so Speciacasom nestotožňuje. Avšak na inom mieste
spomína, že sa Sigismondo da Pratoveteri v prameňoch
označuje aj ako da Pratovecchio, da Prato il Vecchio, de
Pretta de Pisa a podl'a nášho názoru bude asi totožný so
Sigismondom da Pisa a da Předa. Preto si myslíme, že aj
v případe G. M. Italusa ide o stavitela Speciacasu.
O Maggiorottiho údaje sa opiera aj MENCLOVÄ, D.:
Hrad Zvolen. Bratislava 1954, s. 51—52, ktorá sa domnie-
va, že hrad podïa inštrukcií Fr. Pozza přestavoval od
roku 1553 G. M. Speciacasa so S. da Pratoveterim, ktorého
druhom bol G. M. Olga (tiež Olgiati). Speciacasu pokládá
za Benátčana, Olgu za Milánčana.
55 LICHNER, J., in: Bratislavský hrad. Bratislava 1960,
s. 81—92.
56 O maliarskej zložke bližšie KRESÁK, F. — ŽIŠKOVÁ,
T. : Manieristické grotesky na Bratislavskom hrade. Vlasti-
vědný časopis, 29, 1980, č. 1, s. 25—29. Dospěli sme k ná-
zoru, že sú prácou dielne pod vedením zatial’ neznámého
talianskeho specialistu na grotesky, podriadenej Ferra-
boscovi. Uvažovali sme aj nad možnosťou, či vedúcim ma-
liarom dielne nebol osobné Ferrabosco a zaujali sme sta-
novisko, že je to málo pravděpodobné. Za nepravděpo-
dobné sme pokládali aj autorstvo Giulia Licinia či Ulissa
da Volterra (označenie Romanus možno značí, že bol řím-
ským, t. j. cisárskym maliarom). Vznik grotesknej výzdo-
by sme položili tesne před rok 1562. Označili sme ju za
prácu tej istej dielne, ktorá predtým vymalovala strop
Švajčiarskej brány Viedenského hradu a potom miestnosti
v Bučovickom zámku.
RUSINA, I.: Renesančná a baroková plastika v Bratisla-
vě. Bratislava 1983, s. 40, nevylučujúc ani náš závěr, sa
přiklonil k názoru, že autorom maliarskej výzdoby bol
skór G. Licinio s pomocníkmi. Uvedené dve miestnosti
pokládá za cisárske oratorium, ktoré bolo súčasťou kapln-
ky, doteraz mylné situovanej do severozápadného nárožia
hradu. Domnievame sa, že charakter výzdoby oratoriu ne-
zodpovedá. Archívně záznamy pripůšťajú možnost’, že na
čele dielne, podriadenej Ferraboscovi, stál právě Licinio,
ktorý po asi dvojročnom pobyte roku 1561 skončil prácu
v Augsburgu. Už roku 1563 dostává Licinio zaplatené za
prácu v Bratislavě. KRCÄLOVÄ, J. : Pietro Ferrabosco und
sein Schaffen im Königreich Böhmen. Passauer Jahrbuch
für Kunstgeschichte, 11, 1969, s. 183 uvádza, že Maximilián