DOI Artikel:
Ciulisová, Ingrid: Príspevok k poznaniu východoslovenskej renesančnej atiky
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0067
63
stvrťkruhových oblúčikov a z kombinácie obidvoch
(tzv. lastovičie chvosty) nachádza D. Menclová na
veronskom Castel Vecchio z rokov 1354—1356.
Odtial’ sa tento typ atiky šíři cez Rakúsko známou
cestou Podunajskom na západně Slovensko, aby sa
v rokoch 1564-1568 objavil na východnom Slo-
vensku (kaštiel v Betlanovciach). Až neskór zasa-
huje územie východného Slovenska vplyv zo seve-
rozápadu, zo Sliezska a Polska, kam priniesli ten-
to „dekorativně, orientálně sfarbený severotalian-
sky štýl" talianski majstri. Polské stavby, Su-
kiennice v Krakove a radnica v Poznani sa stali
podlá názoru D. Menclovej, vzorom pre celu vý-
chodoslovenskú oblast.15 Pósobením obidvoch prú-
dov sa tu vytvořila lokálna škola, charakterizova-
ná jednak vplyvom zo západného Slovenska (resp.
Rakúska), jednak vplyvom zo severozápadu (tzv.
benátsko-poíským vplyvom), obohateným o ho-
landsko-nemecké dekorativně renesančně prvkv.
Neskoršie pripísala D. Menclová významnejšiu
úlohu talianskym stavitelem z okruhu viedenské-
ho cisárskeho dvora.16 Štítkovú oblúčikovú atiku
nachádza okrem Komárna na všetkých ostatných
profánnych cisárskych stavbách u nás. Ako prvů
východoslovenská renesančnú stavbu, zakončená
oblúčikovou atikou, opätovne uvádza betlanovský
kaštiel. V porovnaní so svojou staršou koncepciou
znižuje význam tzv. benátsko-polského vplyvu a za
základné východiská renesančnej atiky východné-
ho Slovenska pokládá okrem talianskeho oblúčiko-
vého typu „fantastické tvary holandsko-severo-
nemeckých štítkov", ktoré sa sem podlá jej ná-
zoru dostali prostredníctvom Polska.
Koncepcia Menclovej ovplyvnila v rozhodujú-
cej miere přístup mladších historikov umenia
k tejto problematike a spolu s výsledkami bádania
VI. Wagnera je doteraz základným študijným ma-
teriálům o otázkách renesančnej atiky východného
Slovenska.
Najnovšie komplexnejšie přehodnotil doterajšie
poznatky o tomto charakteristickom prvku výcho-
doslovenské) renesancie Zdeněk Vácha,17 ktorý sa
doteraz najpodrobnejšie zaoberal vzájemnými
vzťahmi sliezsko-poïskej a východoslovenskej re-
nesančnej atiky. Vácha na základe geografických,
ale predovšetkým konkrétných spoločensko-histo-
rických spojitostí predostrel hypotézu, v ktorej
přiznal prioritu vplyvom architektúry sliezsko-
polského regiónu. Atiku kaštiela v Betlanovciach
charakterizoval ako „svědectvo, že do vývinu re-
nesančnej atiky na Slovensku zasahuje aj další jej
zdroj rozširovania v strednej Europe - vplyv ar-
chitektúry Sliezska". Svoje tvrdenie podoprel
podrobným rozborom rodinných a obchodných
zvázkov rozvetvenej rodiny Thurzovcov, ktorej
kaštiel patřil, s Polskom. Předpokládá, že takmer
súčasne s rozšířením oblúčikových atik na západ-
nom a strednom Slovensku, kde úlohu sprostred-
kovatela hráli podunajské oblasti, sa prvé příkla-
dy tohto typu mohli objaviť i na východe krajiny,
aj keď sa tu dnes nedajú vysledovat do takej mie-
ry, aby bolo možné jednoznačné stanovit podiel
vplyvu sliezskej oblúčikovej atiky a oblúčikovej
atiky podunajskej proveniencie. Inak je to však
v případe tzv. polského typu atiky (termín pre-
berá od Zlata), charakterizovaného esovicami a
pásom plastickej arkatúry. Ten je bohato zastúpe-
ný na spišských a šarišských renesančných stav-
bách, často súbežne s geneticky starším oblúčiko-
vým typom atiky, ktorý úplné nenahradil. Začiat-
ky šírenia polského typu atiky na územie východ-
ného Slovenska datuje do osemdesiatych rokov 16.
storočia, keď sa polská atika objavuje na rene-
sančných objektoch v Kežmarku, Levoči, Prešove,
aj keď nevylučuje, s odvoláním sa na Wagnera, že
oblúčiková atika sa mohla na Spiši zjaviť už
před polovicou šesťdesiatych rokov na levočskej
radnici. Tolko doterajšia odborná literatúra.18
Od druhej polovice 16. storočia sa jedným zo
zdrojov východoslovenského renesančného stavi-
telského umenia stala architektúra sliezsko-poï-
skej oblasti. Právě tu nachádzame typologické mo-
difikácie atik, ktoré sú z hladiska tektonickej vý-
stavby i z hladiska výtvarného příbuzné spišským
a šarišským atikám 16. a 17. storočia natolko, že
možeme předpokládat priamu recepciu sliezsko-
polských předloh.
Najstaršim zastúpeným typom v renesančnej ar-
chitektúre polského i východoslovenského regiónu
je ranorenesančná oblúčiková atika, teda atika,
ktorej hrebeň je zostavený zo štvrť či polkruho-
vých oblúčikov a ich rôzne obmieňaných zostáv.
Na území dnešného Polska sa s oblúčikovou ati-
kou po prvýkrát střetáváme po roku 1520 vo
Wroclawi, na priečelí meštianskeho domu Pod zla-
stvrťkruhových oblúčikov a z kombinácie obidvoch
(tzv. lastovičie chvosty) nachádza D. Menclová na
veronskom Castel Vecchio z rokov 1354—1356.
Odtial’ sa tento typ atiky šíři cez Rakúsko známou
cestou Podunajskom na západně Slovensko, aby sa
v rokoch 1564-1568 objavil na východnom Slo-
vensku (kaštiel v Betlanovciach). Až neskór zasa-
huje územie východného Slovenska vplyv zo seve-
rozápadu, zo Sliezska a Polska, kam priniesli ten-
to „dekorativně, orientálně sfarbený severotalian-
sky štýl" talianski majstri. Polské stavby, Su-
kiennice v Krakove a radnica v Poznani sa stali
podlá názoru D. Menclovej, vzorom pre celu vý-
chodoslovenskú oblast.15 Pósobením obidvoch prú-
dov sa tu vytvořila lokálna škola, charakterizova-
ná jednak vplyvom zo západného Slovenska (resp.
Rakúska), jednak vplyvom zo severozápadu (tzv.
benátsko-poíským vplyvom), obohateným o ho-
landsko-nemecké dekorativně renesančně prvkv.
Neskoršie pripísala D. Menclová významnejšiu
úlohu talianskym stavitelem z okruhu viedenské-
ho cisárskeho dvora.16 Štítkovú oblúčikovú atiku
nachádza okrem Komárna na všetkých ostatných
profánnych cisárskych stavbách u nás. Ako prvů
východoslovenská renesančnú stavbu, zakončená
oblúčikovou atikou, opätovne uvádza betlanovský
kaštiel. V porovnaní so svojou staršou koncepciou
znižuje význam tzv. benátsko-polského vplyvu a za
základné východiská renesančnej atiky východné-
ho Slovenska pokládá okrem talianskeho oblúčiko-
vého typu „fantastické tvary holandsko-severo-
nemeckých štítkov", ktoré sa sem podlá jej ná-
zoru dostali prostredníctvom Polska.
Koncepcia Menclovej ovplyvnila v rozhodujú-
cej miere přístup mladších historikov umenia
k tejto problematike a spolu s výsledkami bádania
VI. Wagnera je doteraz základným študijným ma-
teriálům o otázkách renesančnej atiky východného
Slovenska.
Najnovšie komplexnejšie přehodnotil doterajšie
poznatky o tomto charakteristickom prvku výcho-
doslovenské) renesancie Zdeněk Vácha,17 ktorý sa
doteraz najpodrobnejšie zaoberal vzájemnými
vzťahmi sliezsko-poïskej a východoslovenskej re-
nesančnej atiky. Vácha na základe geografických,
ale predovšetkým konkrétných spoločensko-histo-
rických spojitostí predostrel hypotézu, v ktorej
přiznal prioritu vplyvom architektúry sliezsko-
polského regiónu. Atiku kaštiela v Betlanovciach
charakterizoval ako „svědectvo, že do vývinu re-
nesančnej atiky na Slovensku zasahuje aj další jej
zdroj rozširovania v strednej Europe - vplyv ar-
chitektúry Sliezska". Svoje tvrdenie podoprel
podrobným rozborom rodinných a obchodných
zvázkov rozvetvenej rodiny Thurzovcov, ktorej
kaštiel patřil, s Polskom. Předpokládá, že takmer
súčasne s rozšířením oblúčikových atik na západ-
nom a strednom Slovensku, kde úlohu sprostred-
kovatela hráli podunajské oblasti, sa prvé příkla-
dy tohto typu mohli objaviť i na východe krajiny,
aj keď sa tu dnes nedajú vysledovat do takej mie-
ry, aby bolo možné jednoznačné stanovit podiel
vplyvu sliezskej oblúčikovej atiky a oblúčikovej
atiky podunajskej proveniencie. Inak je to však
v případe tzv. polského typu atiky (termín pre-
berá od Zlata), charakterizovaného esovicami a
pásom plastickej arkatúry. Ten je bohato zastúpe-
ný na spišských a šarišských renesančných stav-
bách, často súbežne s geneticky starším oblúčiko-
vým typom atiky, ktorý úplné nenahradil. Začiat-
ky šírenia polského typu atiky na územie východ-
ného Slovenska datuje do osemdesiatych rokov 16.
storočia, keď sa polská atika objavuje na rene-
sančných objektoch v Kežmarku, Levoči, Prešove,
aj keď nevylučuje, s odvoláním sa na Wagnera, že
oblúčiková atika sa mohla na Spiši zjaviť už
před polovicou šesťdesiatych rokov na levočskej
radnici. Tolko doterajšia odborná literatúra.18
Od druhej polovice 16. storočia sa jedným zo
zdrojov východoslovenského renesančného stavi-
telského umenia stala architektúra sliezsko-poï-
skej oblasti. Právě tu nachádzame typologické mo-
difikácie atik, ktoré sú z hladiska tektonickej vý-
stavby i z hladiska výtvarného příbuzné spišským
a šarišským atikám 16. a 17. storočia natolko, že
možeme předpokládat priamu recepciu sliezsko-
polských předloh.
Najstaršim zastúpeným typom v renesančnej ar-
chitektúre polského i východoslovenského regiónu
je ranorenesančná oblúčiková atika, teda atika,
ktorej hrebeň je zostavený zo štvrť či polkruho-
vých oblúčikov a ich rôzne obmieňaných zostáv.
Na území dnešného Polska sa s oblúčikovou ati-
kou po prvýkrát střetáváme po roku 1520 vo
Wroclawi, na priečelí meštianskeho domu Pod zla-