Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1988)

54


9. Josef Čapek: Stvrtá prechádzka, olej 42X52,5 cm, 1935. Súkromný majetok, Hlohovec. Foto J. Hampl,
repro M. Roli

zujúcemu záměru zodpovedajú aj rozměry obra-
zu, ktorý patří medzi najváčšie, aké vóbec Ča-
pek namaloval. Žánrový výjav dvoch žien, roz-
právajúcich sa kdesi pri studni, sa změnil na
velkorysé spodobnenie vznešených vertikálnych
postáv, vynárajúcich sa ako osudové symboly
v znakových skratkách z tajomne abstraktnej
temnoty. Vidiecky plebejský typ, ktorý je zá-
kladom ich stvárnenia, sa tu v Capkovej malbě
po prvý raz objavil s tak naliehavou dôstojnos-
ťou, ktorá potom směrovala k dramatickej po-
době posledných realizácií Kvetinárok z roku
1936 a napokon vyvrcholila v heroizácii symbo-
lizované] ženy — Vlasti v plameňoch cyklu
Oheň (1938—1939). Čapek, rozhliadajúc sa vo
svojich úvahách o zmysle a předpokladech ume-

nia po širokých horizontoch do híbky času, po-
sunul tak svoju malbu až do oblasti vplyvu
jednoho z jej pilierov, Francisca Goyu, spolu
s ktorým „vtrhol do umenia duch plebejstva,
nie však nízkého, ale sebavedome ludského a
útočné spartakovského. Tu sa v umění skutočne
cosi stalo; nie iba to, že tu bolo o jednoho umel-
ca viacej, o umelca, ktorý suverénnou mohut-
nosťou svojho nadania vyplňa výtvarné zákony,
ale že sa tu zrazu obsah nastolil na trón vysokej
umeleckej formy. S bezohladnosťou a vysokou
vášňou, aká sa móže zrodit len u umelca vy-
sokej vzbury.“33
Aj poslednú z krajin, reflektujúcich — a to
najvýraznejšie — ťaživé napätie stále vzrasta-
júceho všeobecného ohrozenia, Krajinu s krížom