Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1989

Page: 12
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1989/0016
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
12

takpovediac dementovanie póvodných revoluč-
ných nárokov. Vo vine historizmov sa buržoá-
zía vracia k umeniu ako okrase, oslavě a repre-
zentácii. Sociálně dištancovanie, triedne odlišo-
vanie maskuje však za ideu umenia ako celoná-
rodného fenoménu, výrazu národného ducha tak
ako sa prejavil v dějinách. Do akceptovania aris-
kratickej tradicie však buržoázia zakalkulovala
lest’. Historizmy sú iba na jednej straně uzná-
ním feudálnej tradicie a kontinuity. Na druhej
straně sú prostriedkom ako sa stať druhou aris-
tokraciou, potichu si přisvojit jej pozície, a to
pomocou idey dějin národa. Buržoázia si při-
svojuje všetky historické formy, kompiluje ich,
čím podčiarkuje historickoprávne oprávnenie
svojho nároku. Umenie ako symbol historickej
tvořivosti národa rafinované slúži na posilně-
me pozície triedy, ktorá sa pod zástavou rov-
nosti vydává za stelesnenie národa. Antropolo-
gické chápanie umenia buržoázia historizuje
a nacionalizuje, aby ho tajné privatizovala.
Umenie sa opäf chápe ako prostriedok repre-
zentácie a okrasy, ktorý možno vlastnit. Přitom
však dochádza k závažnému posunu: nie je to
už vlastníctvo dědičné, vyhradené jedinej trie-
de, je to tržný predmet, ktorý si móže kúpiť
každý, kto na to má. Kedze sa však umelec už
nepokládá za remeselníka, ale za slobodné, ne-
závislé a tvořivé individuum, vznikajú skryté
antinomie buržoázneho ponímania umenia.
K antinómii umenie ako výraz národa — ume-
nie ako přejav individua, o ktorej sme konšta-
tovali, že sa zmierňovala pomocou konceptu
génia ako stelesnenia ducha národa, pribudli
dve ďalšie — národno-spoločenské chápanie
umeleckej tvorby versus privátno-vlastnícke
ponímanie jej produktov; a antinómia —
umělecké dielo ako duchovný výtvor versus
umělecké dielo ako tovar, ako produkt pre ano-
nymný trh. V pozadí za týmito antinómiami
spočívá základný vnútorný rozpor buržoázneho
postoj a vóbec — rozpor medzi altruizmom a
egoizmom, ako sa prejavil i v napátí medzi
programom výchovy a komercializmom.
Spomínaný kompromis s aristokraciou, ku
ktorému došlo prostredníctvom uznania histo-
rickej kontinuity, takpovediac na platformě
afirmácie dejinnej tradicie, nebol iba sebareví-

ziou meštianskeho revolucionizmu, ale aj, ako
sme už povedali, rafinovanou formou ako zau-
jat mocenské pozície aristokracie napriek ne-
úspěchu v politickom boji. Táto lest sa usku-
tečňovala typicky buržoázne, t. j. utilitaristicky.
Preberajú sa historické formy ako symboly
úcty k feudálnej tradicii, ale aj ako prostriedky
prisvojenia si jej spoločenského štatútu. Akcep-
tuje sa reprezentácia ako primárná funkcia
umenia; v pozadí však pole ovládá vypočítavá
účelnost. Historické formy sa preberajú eklek-
ticky a manipuluje sa nimi vyslovené utilitárně.
Za fasádou reprezentácie sa presadzuje ziskuch-
tivý pragmatizmus : paláce sú vnútri často činžo-
vými nájomnými domami.14 Historizmy sa vyz-
načuj ú eklekticizmom prête, že ich prameňom je
utilitarizmus, funkcionalizmus, pragmatizmus.
Anektujú sa celé dějiny, ale přitom sa kvanti-
fikujú, a tým prevádzajú na buržoáznu hodnotu
vyměnitelnosti. Súčasne sa klasické formy chá-
pu ako materiál na účelné použitie — ako jazyk
štýlov, ktorým možno pokryt všetky ideové,
výchovné i reprezentativně potřeby a navýše
zahalit priamočiaru funkčnost. Idea mocenskej
reprezentácie, idea celonárodnej výchovy a idea
utilitarizmu sa skrývajú jedna za druhů.
Možno teda povedať, že historizácia umenia
sa v porevolučnej fáze dostává do novej polo-
hy: buržoázia si přisvojuje celé dějiny umenia
jednak ako prostriedok uzmierenia s aristokra-
ciou (pristúpenia na jej pravidlá hry a uznania
jej historickej kontinuity), jednak ako výraz
tvořivosti národa (t. j. ako nástroj vlastného
historického oprávnenia), a jednak ako súbor
materiálnych hodnot, ktoré možno vlastnit. Roz-
diel medzi minulosťou a prítomnosťou, ktorý
nastolila predrevolučná buržoázia, sa stráca
v historickej globalité a relativitě. Dějiny ako
celok (nie vybratý historický ideál) sa teraz po-
kladajú za přejav národného génia. Ako také
nadobúdajú hodnotu historického dokumentu.
Za touto společenskou a duchovnou hodnotou,
ktorá zakladá edukačně poslanie umenia minu-
losti a získává mu právo na ochranu, sa však
naďalej skrývá súkromnovlastnícka hodnota.
Umělecké diela sa chápu okrem iného ako kapi-
tál, do ktorého možno investovat, a ktorý má
schopnost chránit sa před vrtkavostou trhu,
loading ...