Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

15

symbol panstva a nástroj nadvlády. Tento l’avý
radikalizmus, volajúci po zničení všetkého ume-
nia vládnúcich tried, tak ako ho reprezentovali
teoretici Proletkultu na čele s Bogdanovom,22
sa nestal, ako je notoricky známe, dominujúcim
a určujúcim pre formovanie kultúrnej politiky
nového socialistického státu a jeho vztahu ku
kultúre minulosti. Rozhodujúce slovo pri kon-
stituovaní vztahu mladého sovietskeho státu
k umeleckej tradicii získali myslitelia, ktorí dó-
sledne vychádzali z tradicie klasickej nemeckej
filozofie a jej marxistického prekonania na čele
s V. I. Leninom a A. V. Lunačarským.23 Rovna-
ko ako samo marxistické učenie ponímali ako
dialektické vyvrcholenie progresívnej myšlien-
kovej tradicie dějin európskeho myslenia, aj
umenie minulých epoch chápali ako trvalú hod-
notu, kultúrne dedičstvo novej spoločnosti, kto-
ré je štát povinný chránit.24 Tento afirmatívny
vztah k umeniu minulosti však nebol založený
na buržoáznej myšlienke kapitálovej hodnoty
uměleckých diel, ktorá, ako sme viděli, bola
kvantitativnou transformáciou „pozemkovo-
-vlastníckeho“ feudálneho konceptu umenia. A
vonkoncom nešlo o jednoduchý a slepý konzer-
vativizmus, vědomé či nevědomé vpašovávanie
buržoázneho sentimentalizmu revolučnými in-
telektuálmi, pochádzajúcimi v nejednom přípa-
de z maloburžoáznych rodin. Pozitivny vztah
k umeniu minulosti vychádzal dósledne z kon-
cepcie umenia, ktorá sa zrodila v lone klasické-
ho německého idealizmu a ,,bola postavená na
nohy“ Marxom — umenie sa chápalo ako pro-
dukt tvořívej 1’udskej činnosti, ako produkt
práce, ktorou vzniká nová hodnota.25 Táto hod-
nota je však iba čiastočne, iba spolovice hodno-
tou relativnou, hodnotou vztažnou, vyplývaj li-
cou z konkrétných historických relácií. Umenie
je bezosporu, ale nie bezvýhradné determinova-
né sociálno-historicky. Jeho hodnota nie je len
vztahová, účelová a funkčná. Má aj transcen-
dujúci rozměr, přesahuje svoju sociálno-histo-
rickú väzbu, stává sa trvalou hodnotou — preto-
že je zároveň spredmetnením antropologických,
bytostných 1’udských sil.26 V tomto zmysle zo-
stáva hodnotou i potom, keď sociálno-historic-
ké podmienky, ktoré ho splodili, zanikajú. Tr-
valá hodnota uměleckých diel minulosti má tak

dve stránky: umělecké diela minulosti sú histo-
rickými svedectvami vývinu 1’udstva (túto skú-
senostnú hodnotu si uchovávajú preto, že vo vý-
vine 1’udskej spoločnosti je kontinuita a prog-
res); súčasne však sú (pravda, sociálno-historic-
ky podmienenými) spredmetneniami 1’udskej
tvořivosti vóbec.27 Nesú teda v sebe nielen
hodnoty poučení o „detstve“ 1’udstva, ale aj ste-
lesnenia trvale platných skúseností člověka
o sebe a obklopujúcom ho svete, t. j. hodnotu
sebapoznania člověka ako bytosti antropologic-
kej a sociálnej zároveň.
Tak ako Marxova dilema vo vztahu ku gréc-
kemu umeniu28 nebola plodom sentimentálneho
normativizmu a bezradnosti, ale vyjádřením
dialektiky antropologického a sociálno-historic-
kého rozměru, a stála preto logicky na platfor-
mě úcty k minulosti, na báze „kultúrneho de-
dičstva“ (a vzhfadom na vývinovú a antropolo-
gickú konštantu, ktorú marxizmus odhalil ako
súčasť dejinnej dialektiky, to ani inak nemohlo
byť), tak aj kultúrna politika formulovaná Le-
ninom zavrhla revolučný ikonoklazmus ako
přejav unáhleného anarchizmu a urobila radi-
kálně opatrenia na zospoločenštenie, záchranu
a opateru trvalých hodnot umenia.29 Ostrý
triedny boj revolučného a porevolučného obdo-
bia však neumožňoval pacifistický a indiferent-
ný vzťah k minulosti a jej kultúre. Co sa týká
elementárnej, fyzickej ochrany kultúrnych pa-
miatok bol postoj revolučného vedenia jedno-
značné a nekompromisně afirmatívny. Tento
kladný vzťah však neznamenal nediferencova-
nosť v otázke interpretácie uměleckého dedič-
stva. Tu, naopak, sa postulovala teória dvoch
kultúr30 — progresívnej a regresívnej — dialek-
tický paralelizmus prebiehajúci celými dějina-
mi. Sociálno-historická, triedna a ideologická
viazanosť umenia minulosti sa teda nepopierala,
odmietala sa iba jej radikálna absolutizácia,
totálna identifikácia umenia s ideológiou.31 Teó-
ria dvoch kultúr tak pomáhala preklenúť prie-
pasť medzi determinizmom a autonomizmom,
medzi koncepciou umenia ako odrazom triednej
ideologie a koncepciou umenia ako transcen-
dentnej aktivity a nadčasovosti bez toho, aby sa
sklzlo do jednostranností ktorejkol’vek z nich.
V neskorších desaťročiach, v období stalinskej