Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

40


Leonid Servud: Pomník A. N. Radiščeva, 1918, Petro-
hrad. Repro T. Leixnerová


Alexander Matvejev: Pomník Karla Marxa (pri odha-
lení), Petrohrad, Smolnyj 1918, sádra (nezachoval sa).
Repro T. Leixnerová

chárstvo a rozličné formy „agitačno-masového
umenia“. Siahali od tradičných útvarov úžitko-
vej grafiky — plagátu, knižnej a novinovej gra-
fiky a kresby cez časovo osobitnú formu „agi-
tačného porcelánu“ k utváraniu nových, avant-
gardných a experimentálnych útvarov ako boli
slávnostná výzdoba miest k revolučným sviat-
kom, agitačné vlaky a lodě, spájajúce do jedi-
nečných časovo-priestorových foriem prostried-
ky i proces syntézy výtvarného umenia, hudby,
slova, scénicko-dramatického umenia.8
Sledujme monumentálně sochárstvo. Pomník
a památník mali najadekvátnejšie vyjádřit ideu
monumentálnej propagandy. „Hladné a chladné
Rusko“ rokov intervenčnej a občianskej vojny

fakticky nemohlo poskytnúť sochárstvu velko-
rysejšie materiálně prostriedky i napriek tomu,
že sa teoreticky a prakticky presadzovala so-
cialistická — štátna — objednávka. Nedostatek
času a prostriedkov zohrali v realizácii plánu
osudovú úlohu. Pomníky vznikali často na po-
chode. Záměry, ktoré nemalí čas dozrieť opúš-
ťali svojich autor o v v prvotnom študijnom stá-
diu, vtláčali sa do lacných, dostupných a málo
trvácnych materiálov. Napriek tomu monumen-
tálna propaganda vo svojom čase splnila svoje
poslanie. Tieto „chvatné modelované sochy“ ma-
li „v sebe akýsi naivný a hrdý majestát“*, boli
„priamočiare a přitom metaforické“.9
Monumentálna propaganda v pomníkovej a