Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

58

to zložitých podmienkach sa Tatlin nestal oby-
čajným dekoratérem. Vždy chcel byt tvořivým
konštruktérom. Scéna, postavy a kostýmy boli
preň rovnoprávnými vecami, materiálmi s ich
svojskou faktúrou, vlastnými objemami a osobit-
ným vnútorným napátím. Tatlinove scénické
kontrareliéfy v tridsiatych a štyridsiatych ro-
koch museli však už respektovat značné zúžený
uhol pohl’adu. Tiesnili sa medzi postulátmi roz-
vij ania klasickej tradicie a postupmi příliš rea-
listickej réžie.
„Veštec vrtúl a drsný pevec skrutky“, ako
ho apostrofoval v dedikovanej básni V. Chleb-
nikov, niekdajší hfadač slnka a objavitel’ skryté-
ho života konkrétných materiálov končil svoju
profesionálnu výtvarná činnost dost súmrač-
ným projektom. Roku 1944 vydal v moskov-
skom MCHATe malú brožúru Luna na scéně.
Je to návrh na zhotovenie mesačného kotúča,
ktorý pri vhodnom osvětlení vyvolává dojem
„vefkej plochy a klenutého povrchu“. Tatlin
chcel divadlu vrátit’ představu priestoru, ktorý
„v skutočnosti obklopuje mesačný kotúč“.
V „podtexte“ návodu ako a čím fakturovat
(upravovat) povrch použitého materiálu, aby
absorboval lúče reflektora, možno však nájsť
stopy skrytých významov. Ilúzia odrazeného
a rozptýleného mesačného svitu sa má dosiah-
nuť — analogicky s realitou — odrazom elek-
trického světla vhodné upraveným povrchom
kotúča. Na pohl’ad jednoduchá úloha „ako třeba
spracovať konkrétny materiál v reálnom pries-
tore“ je vložená do ďalšieho významového „ob-
jemu“. Tatlin aj do tejto remeselno-technologic-
kej drobnosti vložil črty nesmiernosti vesmír-
ných priestorov a planetárnych rozmerov. Vý-
razem ich scénickej „řeči“ sa stal najnehmot-
nejší z nehmotných faktorov — světelný lúč.
Niekdajší „Madač slnka“ našiel konštruktívny
ekvivalent mesačného svitu.
Potom sa Tatlin stratil z dohfadu veřejnosti.
Spolupracoval s leteckou sekciou DOSAAFu,
občas maloval a z existenčných dóvodov robil
priestorové modely pre Matematicko-fyzikálnu
fakultu Moskovskej univerzity.
Po jeho smrti v máji 1953 spísali jeho pozo-
stalosť. Nebola velká: „obrazy, kresby, niekofko

vlastnoručně vyrobených bandúr a model Letat-
lina“.17 Upratovačka vyhodila z bytu „všelijaké
papiere“. Na dvore domu, v ktorom býval, o pár
dní našli longeron křídla Letatlina, „drevenú
osmičku“, ktorú jej tvorca nazýval „svojou Ve-
nušou“...
*
Ciele avantgardných skupin, volné združe-
ných do „ruskej školy“, sa ani v dvadsiatych,
ani v neskorších rokoch nedotiahli do konca.
Vlny nového „profesionálneho realizmu“, či sa
už nazývali lučizmom, kubofuturizmom, supre-
matizmom, konštruktivizmom, či produktiviz-
mom alebo večšizmom narazili na múr konven-
cií, povýšených na závazný model. Casom sa
z tvořívej atmosféry výtvarnej tvorby vytrati-
lo aj to, čo bolo pre ňu podstatné: stimulatívna
sila nového světonázoru. Totiž on kedysi nebol
len jednoduchým návodom na akciu. Bol čímsi
viac — bol jej podnetom, příčinou i ciefom, do-
konca bol jej „materiálom“. Umělecké plány
rástli vedno s jeho rastom.' Aj tu platí Tatlinova
konstruktivistická poučka o materiálech a o ich
vzájomnom napátí: „Životné nevyhnutné dielo
sa v podstatě rodí iba ako dósledok dynamiky
týchto vzťahov“.
Je pravda, že Tatlin ciefavedome skrivil ces-
tu umeleckej tradicie. Neurobil to však z roz-
maru nějakého romantického mašinizmu či ne-
viazaného obrazoborectva. Aj pre něho bolo zá-
vazné Gabovo vyznanie: „Inšpiruje ma tvořivý
duch člověka, nie hladisko stroja“. Tatlin zohol
kovové zábradlia tvořivých konvencií tak, že sa
už sotva dali vyrovnat’ do póvodnej polohy.
Chcel, aby chodcov viedli iným, novým a revo-
lučnému obdobiu primeraným smerom. Aj z je-
ho iniciativy sa uskutočnila „absolútna odchyl-
ka“, schizma, rozkol a zásadný odklon od spo-
chybnených tradicii umenia. Tatlin ich však ne-
chcel totálně zničit, pretože ich potřeboval.
Z materiálu tradicii samobytnosti umenia a
z utilitárno-ekonomických názorov svojej socia-
listickej súčasnosti skonštruoval kontrareliéf
s neobyčajne silným vnútorným napátím.18