Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

75
Divadelní dekoratéři v Bratislavě
medzi barokom a romantizmom
IVA MOJŽÍŠOVÁ

Minulost’ javiskového výt var ní et va na Sloven-
sku ešte nikdy neupútala záujem historikov na-
toïko, aby jej věnovali špeciálnu pozornost.1
Literárnych údajov o divadelných maliaroch
na našom území je málo, sú rozptýlené a zváč-
ša celkom kusé. V slovenskej divadelnohisto-
rickej literatúre ich ako prvá a zatia! jediná
autorka zaznamenává Milena Cesnaková-Mi-
chalcová vo svojich širšie koncipovaných prá-
cach.2
Pokial’ ide o výtvarné dokumenty, zdá sa, že
sa dosia! po nich nepátralo. Jediný zachovaný
skicár bratislavského divadelného dekoratéra zo
začiatku 19. storočia Carla Maurera je uložený
v Čaplovičovej knižnici v Dolnom Kubíne; vza-
la ho na vedomie len maďarská a rakúska od-
borná literatúra.3
Nedávno však objavila Katarina Závadová
v tej istej knižnici doteraz celkom neznámu
zbierku kresieb a rytin, v ktorej je i celý rad
návrhov divadelných dekorácií. I keď táto zbier-
ka je v majetku knižnice už od Čaplovičových
čias, nie jeešte odborné skatalogizovaná. Jed-
nako už prvé oboznámenie sa s ňou nasvědču-
je, že to bude pri skúmaní minulosti scénické-
ho výtvarníctva důležitý zdroj poznania.
Historik scénografie sa nemůže opierať o au-
tentické diela, lebo tie sú pomíňajúce. Může len
rekonstruovat a přitom má k dispozícii tri dru-
hy prameňov: písomné správy o divadelných
dekoratérech, správy o dekoráciách a ich súpi-
sy a návrhy dekorácií alebo ich grafické spo-
dobenie. Preto pokus o prvé načrtnutie súvis-
lejšieho obrazu o javiskovom výtvarníctve

v Bratislavě v druhéj polovici 18. a na začiat-
ku 19. storočia bude spočívat v základnom zhr-
nutí pramenných informácií a bude sa pohybo-
vat na pomedzí kultúrnohistorického a umelec-
kohistorického opisu.
Barokové divadlo zaměnilo hru „před deko-
ráciou“ za hru „v dekorácií“. Javisko na pů-
doryse lichoběžníka, oddělené od hl’adiska por-
tálům, lemovali po bokoch rovnoběžné rady ku-
lis ustupujúce do híbky a vzadu ho uzatváral
plochý, iluzivně malovaný prospekt. Ten bol po-
kladovou i významovou dominantou scény, k je-
ho strednej osi mierili úbežníky všemocnej per-
spektivy.
„Aké vznešené a hlboké je zaoberať sa per-
spektivou, ktorá teší ludské oko i srdce,“ písal
Josef Furtenbach, „najma ak smeruje k vybu-
dovaniu theatru . . . Zbiehajúce sa zorné body
pomýlia každého, ba priam ohromia nielen ne-
skúseného, ale aj majstra, ktorý k nim navrho-
val plány, a to tak, že nad tým nedokonalý člo-
věk onemie údivom a jeho zmysly sú uchváte-
né.“4
Barokové divadlo usporiadalo teda výtvarné
a technické prostriedky do důmyselnej a pevnej
sústavy, ktorá bola pre výtvarníka závazná. Do
nej sa musel vtěsnat a prispůsobiť jej svoju
představivost. Určitú volnost poskytoval iba
obraz na zadnom prospekte, ale aj ten bol via-
zaný na platné ikonografické pravidlá.
K původně dostačuj úcej scenérii ulice, takej
výhodnej pre konštrukciu perspektivného po-
kladu, pribúdali postupné ďalšie: záhrada, les,
more, vojenský tábor, nebo a peklo. Druhá po-