Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (4.1970)

Milan Paštéka
IVA MOJŽÍŠOVÁ

Mal i ar v o svojich obrazoch. Milan Paštéka
je maliarom svojej 1’udskej skúsenosti. Nefanta-
zíruje velmi, ani nesníva. Je z tých, ktorým, po-
vedané slovami Šaldovými, nie je dané přetvořit
sa na vyšší, nadosobný orgán. So s voj on rodinou
žije a pracuje vo dvoch nevelkých miestnostiach
bývalého provizórneho robotníckeho baraku konča
sochárskej kolonie v Bratislavě. Jeho ateliér je
naozajstnou dielňou, miestom skutočne iba pra-
covným. Niet tu niČoho, čo by spríjemňovalo
prostredie, len holé steny, stojany s napatými
plátnami, hrby papiera, maliarske náčinie, tuby
a plechovice s farbami. Maliar, osamotený v tejto
dielni, sa priam ponáša na figúry v priestore
zo svojich vlastných obrazov.
Súčasná Paštékova tvorba súvisí s jeho osobným
pocitom života nezvyČajne dověrným spósobom.
Jeho postava muža — hoci nielen o tú ide — nech
už je podl’a mena akrobatom, hráčom, pocestným,
alebo prosto mužom, vidí sa byť obrazom duchov-
ného aj fyzického ega svojho autora. Podobné
ako bol kedysi Don Quijote na plátnach Cypriána
Majerníka, alebo ako je dnes Bartoloměj Slzička
v prózách Dominika Tatarku.
Paštékov egocentrizmus nie je psychologizujúci,
do seba uzatvorený, je váčšmi spósobom, pro-
striedkom než cieldm. Maluje, dalo by sa povedať
podl’a Merleau — Pontyho: „...konkrétné ja,
ktoré je samým sebou, nie svoj ou priezračnosťou,
ako myslenie, ktoré dokáže myslieť o Čomkolvek
len prostredníctvom osvojovania, konštituovania
pretvárania na myšlienku, ale je to ja v dósledku
konfúzie, narcizmu, inherentněj spätosti vidiaceho
a viděného, dotýkajúceho sa a dotýkaného, cítia-
ceho a pociťovaného — teda ja uprostřed věcí,
ja s tvárou i chrbtom, s minulosťou i budúcnos-
ťou.“1

Ako člověk dosť ťažko poznatelný, vo svo-
jich obrazoch přiznává seba ako člověka. Zmyslový
póžitkár a vyznavač spontánněj malby, je zároveň
híbavý, intelektualizujúci, filozofujúci typ. Vyžívá
sa v senzuálnom naplnění chvíle, ale nepřestává
uvažovat, vědomím skúmať beh věcí. Má rozličné
vlastnosti a sklony, ktoré, aj keď v mnohom proti-
reČivé, sa uňho v tvorbě navzájom vyvažujú.
Je triezvy, obozretný a súčasne impulzívny,
rafinovaný i neobratný, nebojácný i plný úzkosti,
vážný, aj uštipaČný, ba cynický. Je eticky via-
zaný, sčasti moralizátor a sčasti rúhač a anarchista.
O svojej tvorbě Paštéka hovoří: „Uvedomujem
si presne, že som neobjavil nič nového pre nikoho,
iba pre seba.“2 Chce byť přístupný poznaniu,
ktoré mu poskytuje 1’udský svět aj umenie samo,
ale přitahuje ho predovšetkým to, v čom nachádza
znenie sebe najbližšie. Osobitne starostlivo pozo-
ruje a skúma sám seba — preto si chrání samotu
a ešte aj vo volných chvílach vyhladáva to mlčan-
livé sústredenie, aké bývá spoločníkom rybára.
Přitom si, zdá sa, uvědomuje svoju 1’udskú priro-
dzenosť aj ako nepriatela, ktorému třeba čeliť,
rozhodnúť sa neraz v neprospěch svojho súkrom-
ného pohodlia, svojej představy dobrého života.
Odpočiatku maliar nemnohých tém, za posledné
roky sa stal maliarom monotematickým. Časom
získal tú volnost, ktorá plodí prirodzený vzťah
medzi myšlienkou a matériou malby. On sám to
cítí takto: ,,To, čo robím dnes, robím vlastně od
zaČiatku, takmer bez vývinu. Rozdiel je len v tom,
že konečne mám dosť odvahy a skúsenosti nechať
znieť to, čo je vóbec schopné znieť.“3 Jeho vyjadro-
vanie, na pohlad súvislé, nie je ani okamžité, ani
plynulé v časovom zmysle — pracuje v nárazoch,
ktorým predchádza postupné donášanie myšlienky,
akýsi skrytý vnútorný monolog. Často sa vracia,

159