Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (4.1970)

Euba Bělehradská
K novému poňatiu plakety a medaily

Jedným z podstatných vývinových aspektov
výtvarného umenia v šesťdesiatych rokoch nášho
storočia je stieranie charakteristických druhových
znakov jednotlivých žánrov. Novovznikajúce diela
umelcov stále viac a stále častéjšie nás stavajú
před problém, ktorého rozsúdenie nebolo donedávna
žiadnym tvrdým orieškom. Je to obraz, alebo
socha, alebo celé prostredie, ktoré nám umelec
prezentuje? Prelínanie druhových znakov nás
prinútilo legalizovat existenciu novotvarov, ktoré
súhrnne a zjednodušené nazýva umělecká kritika
objektami.
V tejto úvahe sa chceme zaoberat dynamikou
premeny jedného z najklasickejších i najkonzer-
vatívnějších žánrov komorného sochárstva —
premenou plakety a medaily. K tomu nám poslúži
tvorba mladého slovenského medailéra Karola
Lacku. Žánrová „konzervativnost“ medaily a pla-
kety, jej odolnost voči zásadným změnám, tvaro-
vým a kompozičným, je postulovaná v konti-
nuitnej tradicii od renesancie až po včerajšok.
Je fixovaná viac-menej slovníkovou définiciou,
blížiacou sa svojou presnosťou definiciám mate-
matickým. Vdaka tomuto přísnému vymedzeniu
odolávali medaila i plaketa najdlhšie náporu
a změnám, ktoré poznačili v poslednom desatročí
velmi prudko vývinové premeny moderného
sochárstva v iných žánroch — v pomníkovej
a volnéj plastike, reliéfe či portréte.
Moment zlomu, porušonia tradicie, je o to
dynamickéjší, že sa prejavil v sochárskcj tvorbě
národa, ktorého kontinuitná medailérska tradícia
spočívá na dvoch generáciách tvorcov.1
Stručný výpočet našich sochárov-medailérov
začína predchodcami Generácie 1909, Ladislavom
Majerským (1900—1965) a národným umelcom

Fraňom Štefunkom (1903). Pokračuje vlastnými
príslušníkmi Generácie 1909. Medaile sa z nich
věnovali Andrej Peter (1912) — ako výlučnéj
sochárskej disciplíně vo vlastnej umeleckej praxi,
aj organizačně, vo funkcii uměleckého vedúceho
Štátnej mincovně v Kremnici — a Rudolf Pribiš
(1913), profesor reliéfnej špeciálky Vysokej školy
výtvarných umění v Bratislavě. Po nich generačne
následuj ú Ladislav Snopek (1919), Alfonz G ro-
ní a (1924) a Ján Kulich (1930). Všetci, s výnim-
kou Fraňa Stefunka, přešli liahňou českosloven-
skej medailérskej školy — reliéfnou špeciálkou
prof. O. Španiela (1881 —1955) na pražskej
Akadémii výtvarných umění.
Estetickou konštantou tvorby spomínaných
slovenských medailérov, až na J. Kulicha, je via-
zanosť na klasickú tradíciu medaily a plakety —
názor, ktorý svojim žiakom vštepil O. Španiel.
Kompozičné spojenie plastického symbolu či
emblému s textovou legendou je tradičné fixované.
Rešpektuje sa kompozičná špecifickosť averzu
a reverzu. Z hladiska modelačného cítenia využí-
vajú tito sochári racionalizovaný tvar, věcný pře-
pis modelovanej skutečnosti s ostrou obrysovou
kresbou, napomáhajúcou kompozičněj prehlad-
nosti. Aj keď si každý z menovaných autorov
vypracoval vlastné modelačné cítenie a principy
kompozičného rozvrhu, ktoré dohromady tvoria
zvláštnosti osobnostného výtvarného riešenia,
z hladiska dlhšieho časového odstupu bude možné
z jednotit ich tvorbu pod spoločný štítok „dielenskej
maniéry“ (povedané nie pejorativně, ale ako
kompliment) španielovskej školy.
Najmladší z toho sledu Španielom odchovaných
slovenských medailérov — Ján Kulich — vymyká
sa zo spoločnej maniéry viacerými znakmi. Vola
po individualizácii vedie ho k rozchodu s přísnými
zásadami španielovského racionálně budovaného
reliéfu. Upřednostňuje volné „maliarske“ cítenie,
ktoré sa prejaví nielen v samej modelácii reliéfnych
častí averzu a reverzu, ale má podstatný vplyv aj
na typ a rozmiestnenie písma a celkový tvar
kotúča medaily. Kulich vo svojom cito vom, od-
racionalizovanom přístupe k medaile opúšťa pevný
kruhový obrys kotúča medaily a zamieňa ho
za mákký „roztečený“ nepravidelný obrys, pri-
pomínajúci volné nepravidelnou kresbou obrysu
středověků pečať. Takto koncipované Kulichove
medaily znamenali v počiatočnom období tvorby
(od polovice páťdesiatych rokov) zaujímavé obo-

247