Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (4.1970)

Jozef Markov

K životu a dielu Jozefa Miklosika1

Jozef Miklošík patří k významným zjavom umě-
leckého života východného Slovenska prvej po-
lovice 19. stor. Bohužial’, o jeho živote a práci vie
sa poměrně málo. Vieme, že sa narodil 20. marca
1792 v Slovínkách na Spiši.2 Vďaka zákrokem
miestneho farára M. Dudinského3 dostal sa roku
1809 — iste vzhladom na svoje maliarske nadanie
— do krásnobrodského kláštora a ostal tam až
do roku 1814. Roku 1814 prišiel do Viedne za
kantora pri kostole sv. Barbory. Aj táto změna
súvisela s jeho maliarskymi vlohami. Miesto kan-
tora viedenského kostola sv. Barbory bolo totiž
v praxi určené pre mladých 1’udí, ktorým toto za-
mestnanie málo umožnit štúdium na niektorej
z viedenských škol.4 V Miklošíkovom případe
išlo o štúdium na viedenskej akadémii výtvarných
umění. Farárom u sv. Barbory a teda Miklošíko-
vým představeným bol krátký čas Snihurskij
a potom — po vyměňovaní Snihurského za prze-
myšlského biskupa — ešte roku 1814 Ivan Fedo-
rovič-Fogorošij (1786- 1834), známy v dějinách
obrodenia aj pod pseudonymom Berežanin. Fogo-
rošij mal široké vedecké záujmy, bol autorom
maďarskéj gramatiky pre Rusínov a knížky o pó-
vode maďarskej řeči a napísal životopis zaklada-
telů prešovskej diecéznej knižnice Jána Kovácsa5
a najma prácu o zakarpatských Rusínoch (Isto-
ricesko-topograficeskoje Karpato-ili Ugro-Rossijan
opisanije), ktorá sa zachovala, bohužial’, iba
v krátkom výtahu. Fogorošij, ako aj kaplán —
a nástupea Fogorošiho — P. Paslavskij (f 1846)
boli v blízkých stykoch s vynikajúcimi členmi
viedenskej slovanskej kolonie. K ich známým patři-
li napr. Kopitar, V. Karadžič, Lj. Gaj, Ján Čaplo-
vič, I. Sidor, Ivan Orlaj (autor Istorii o Karpato-
Rusoch a riaditel’ lýcea v Nežine) a i. K tomuto

kruhu patřil aj Michal Lučkaj, autor Grammaticae
slavoruthenae (1830) a rukopisnéj Historiae Car-
patho-Rïdhenoriim, ktorý sa v rokoch 1812—1816
zdržoval vo Viedni. Do tohto kruhu sa dostal teda
aj Miklošík a je pochopitelné, že atmosféra, ktorá
tam vládla, musela sa odrazit na formovaní jeho
osobnosti a světonázoru.
Do Akadémie sa Miklošík zapísal 25. apríla
1814 a študoval u P. Kraffta.6 Jeho spolužiakmi
boli o. i. J. Danhauser (1805—1845) a M. Ranftl
(1805—1854). Ale so štúdiom mal Miklošík zrejme
ťažkosti, azda materiálnej povahy.7 Tým by sa
dala vysvětlit skutočnosť, že Miklošík bol zapísaný
na Akadémii v letnom semestri 1814, potom až
v zimnom a letnom semestri šk. r. 1816—1817
(zapísal sa v decembri 1816) a v zimných semes-
trech šk. r. 1817/1818, 1819/1820, a 1820/1821.
V potvrdení vydanom 22. februára 1823 čítáme
„dass Miklossig, alt 28 Jahre, die k, k. Akademie
durch acht Jahre (sic) besucht habe“. Štúdiá
na akadémii absolvoval teda Miklošík roku 1820
a už roku 1822 vystavoval na výstave v Akadémii
(Kunstwerke — ausgestellt im Gebäude der
Akademie der Künste, 1822 č. 234) jeden portrét.
V októbri 1823 podal Miklošík žiadost prešov-
skému biskupovi TarkoviČovi o vymenovanie za
diecézneho maliara. K žiadosti přiložil vysved-
čenie Akadémie a odporúčanie Fogorošiho a sú-
časne sa vzdal miesta kantora u sv. Barbory.
Na jeho miesto poslal mukačevský biskup štu-
denta filozofie M. Azarija, ktorý koncom roku
1823 bol už vo Viedni.8
Třeba povedat, že miesto diecezálneho maliara
nebolo zaměstnáním, spojeným s určitým platom
a pod. Išlo o postavenie autorizovaného maliara,
ktorému mali byť zverené maliarske práce v kos-