Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (4.1970)

júcich podmienkach možno cosi presadzovať iba
ak so zárukou pocitu spojenectva. Preto tiež, hoci
sa odlíšia hned na začiatku, nezaskvejú sa přitom
náhlou novotou.
Naozaj, prečo generácia, ktorej prvým prejavom
je vzdor a odhodláme neíst s prúdom, prečo sa
právě táto generácia zaobíde bez siláctva, vy-
zbrojená len zrakom a rukou? Mladý umelec
zvyčajne trávi svoj čas hladaním takého spósobu,
ktorý by bol Časový a zároveň aj jemu vlastný.
Lenže galandovcom prichodí najsamprv očistit
a uvolnit to, čo doba utopila v bahne fráz a při-
kázaní a len potom sa budú moct orientovat
volnejšie, osobnejšie. V našom výtvarnom umění
pósobí v tom čase niekoïko generácií, ba sú tu
zastúpené ešte všetky, ktoré spolutvorili jeho
modernú históriu. Ale azda žiadnej z nich nebolo
súdené postavit sa vo svojej ranej době zoči-voči
tlaku toTkých vonkajších stimulov. Aj napriek
tomu nie, že u nás viac než kdekol’vek indc je
názorové vrstvenie, najma čo sa týká maliarstva,
v zásadě totožné s vrstvením generačným, a že
jednotlivec spravidla ešte po rokoch bývá priam
viditelné zviazaný s niekdajšími východiskami
svojej generácie. Dějiny slovenského moderného
výtvarného umenia sú, v porovnaní, povedzme,
s poéziou alebo prózou, neobyčajne krátké a nadto
ešte, vzhladom na paralelný európsky čas, výni-
močne tesne zviazané s mimoumeleckým historic-
kým dianím. Rýchly spád historických událostí
si od začínajúcich výtvarníkův vyžaduje zakaždým
iný spósob reakcie. Tak po začiatkoch moderny,
priamo spojených s novonadobudnutou národnou
samostatnosťou v osemnástom roku, následuje
avantgardný pohyb rokov tridsiatych, vlna zin-
tenzívnenia a zvnútornenia v ich závere, cez vojnu
potom příklon k metafoře a dráme, po nej úsilie
obnovit popretřhané kontakty a vzápatí honba
za socialisticko-realistickou chimérou.
Prvé samostatné rozběhy galandovcov sú ešte
predlženými učňovskými rokmi. Usilujú predo-
všetkým o jedno: urobit obraz tak, aby bol obra-
zom, a sochu, aby bola sochou. Bez ohladu na
individuálnu rozdielnost zo začiatku inklinuj ú
ku konštruktívněmu, stavebnému, ako k nevy-
hnutnému popretiu mýtu o podřadnosti zmyslovej

2. Milan Paštéka: Muž a kón, 1959, akvarel

formy. Odkázaní sami na seba, opierajú sa o do-
máco moderné tradicie aj o hmlisté poznanie
curópskeho umenia. Tým zároveň plnia ďalšiu
z generačných úloh — obnovit vedomie súvislostí.
Ich vystúpenic sa dodnes cení ako znovuobjavenie
svoj bytnosti výtvarného prejavu, maliarskeho
a sochárskeho výrazu, formy, tvaru, ako návrat
k prirodzenosti a poctivosti řemesla. Táto zásluha
im aj patří, lenže celkom iste nie je tým jediným,
ani podstatným. Ako sa chýlilo ku konců rokov
pátdesiatych, prebiehal u nás podobný proces
očistovania a špecifikácie vyjadřovacích pro-
striedkov vo všetkých oblastiach umenia a všade
sa našli tí, čo ho uskutočnili. A boli by sa našli,
i nebýt galandovcov, takisto vo výtvarnom umění,
hoci azda neskoršie a nie tak výrazné.
Odpočiatku stoj a galandovci nielen před otázkou
„ako“ robit, ale aj „čo“ robit. Spätost nášho vý-
tvarného umenia so spoločenským, alebo doslova
politickým dianím, predtým pozitivna, v pätde-
siatych rokoch sa stává conditio sine qua non,
už nie spätostou, ale daňou, zaplatenou za možnost
existovat. V čase precitnutia potom šlová ako
„ideológia“ alebo „politika“ mladým maliarom
a sochárom znejú v ušiach duto, preto sa, jedno-
ducho, uchyluj ú k zážitkom z věcí blízkých a do-
věrně známých. Pri zbežnom pohïade sa l’ahko
móže zdát, že aj vo vol’be námetov sa upínajú
k tradíciám. Lenže dědinské chalupy, ženy v šat-
kách či mocné figúry chlapov v raných prácach
vácšiny členov skupiny, to nie sú tie symboly
alebo priam heraldické znaky domova, aké z nich
urobili naši moderní klasici. Odchovaných v zá-
sadě chápáním umenia ako reprodukcie života
přitahuje ich metoda učitela najpovolanejšieho,
Cézanna: la réalisation, réaliser! Pôvodom z vi-
dieka, po skončení štúdia sa viacerí na čas vracajú
domov, tam žijú a začínajú pracovat tvárou
v tvář k vlastnému detstvu i k videnej přítom-
nosti. Paštéka v Čadci,7 Kompánek v Rajci, Laluha
v Mičinej. Poměr k motivu je v nich priamy a nie
sprostredkovaný vědomím súvislostí s tradíciami.
Barčík například aj Krivoš a Tóth žijú v meste,
prvý v Žiline a další dvaja v Bratislavě, ak sa
teda svojimi námetmi líšia od ostatných, nie je
to vďaka věrnosti „programovému“ civilizmu,
ale preto, že samo ich životné prostredie je iné.
Podobné ako predchádzajúce generácie, ak nie
ešte váčšmi, sú galandovci předurčení dobou istému
spoločnému dobrodružstvu. Zároveň však —

163