Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 4.1970

Page: 166
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1970/0172
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
možno si sem dosadit čokolvek z vlastnej motanice
nestálostí, ktorúkolvek z tých antinómií v našom
sebaurčení, čo sú nám vlastně od vekov a ktoré
už před štyristo rokmi tak prenikavo charakteri-
zoval Montaigne: ,,Ak o sebe hovořím rožne, je
to proto, že mám o sebe rožne názory. Niet proti-
rečenia, ktoré by sa mi nepriplietlo, to závisí od
okolností a od zretel’a. Som nesmelý a drzý, cudný
i roztopašný; zho vor Čivý i mlcanlivý; pracovitý
i na prácu štěkli vý; dovtipný i tupý; nevraživý
i dobrák; klamár i pravdovravný; učený i novedo-
mec; štědrý i skúpy a rozmarný. Podlá toho, ako
sa otočím, zisťujem v sebe do istej miery všetko,
a túto vrtošivosť i nerozhodnost objaví v sobe
ba i v samcj svojej usudzovacej schopnosti každý,
kto sa naozaj starostlivo preskúma. Nič ncmóžem
o sebe vyhlásit plné, prosto a spolahlivo, bezo
zmatku a polovičatosti a jedným slovom.“8
Paštékova koncepcia však nie je psychoanaly-
tická. Psychika ho púta len ako jeden z viacerých
rozmcrov života. Ludská forma sa uňho neskládá
zo zvláštneho tělesného a zvláštneho netelesného.
Skór mu ide o životné principy, o sumu životných
princípov. Člověk na plátně je pádný, nahý, nijako
bližšie neurčený a bez očividného ciela. Do jeho
obrazu maliar vkládá nervatúru dnešného světa,
ale cíti ju v spojitosti s Tudským pratvarom,
ktorému vládne ešte elcmentárna pudovost, pola-
rita mužského a ženského sexu, podvědomé im-
pulzy biologickej osobnosti člověka. (Figurálny
motiv 1965, Trup 1965, Hlava 1965, Silák 1965,
Muž, na hoře 1965).
Na jar, roku 1965 střetáváme Paštékove obrazy
na IV. výstave Skupiny Mikuláša Galandu9 a
v septembri v bratislavskej Mestskej galérii, na-
pokon vystavuje samostatné.10
V tom období stává sa ludská postava ma-
liarovou univerzálnou témou — do nej vkládá
všetko. Posledné zimné týždne roku a následuj úce
jarné mesiace vytvára — v sériách ako zvy-
čajne — desiatky kresieb.11 Zdá sa, že tentoraz
nečiti potřebu začínat nanovo. Naopak, zjavne
nadvázuje na práce bezprostředné predchádzajúcc.
Kdesi na zaČiatku tejto série sú dve kresby,
Strážný vták I—II 1966, ktorých názov pripo-
menie báseň Štvanec Paštékovho generačného
vrstovníka Jána Stachu. (Po celé noci otázky kla-
diem vtákom, a ony, strážné,/za letu v samičej túhe
vajička znášajú k zemi).12

Najprv Paštéka maluje člověka ako súhrn
psychofyzických energií. Teraz ho zaujme spósob
jestvovania týchto energií ako jav, ktorý sa mění,
ako proces, uskutočňujúci sa pohybem v čase
a v priestorc. Člověk už nie izolovaný, vydělený
zo súvislosti, ale ,,vrhnutý“ do týchto súvislostí,
nimi podmienený a zároveň sa im brániaci. Člověk
a jeho životná púť (Pocestný 1966, Hráč 1966,
Priestorový motiv I—VI 1966, Akrobat I—III
1966J, osamotenosť (Žena v rohu 1966, Tažký
člověk 1966J, vztah k druhému (Dvojica I—V
1966J, nevyhnutnosť zániku (Odchod z priestoru
I—III 1966, Závěr I—III 1966J.
Dudský tvar v priestore je tu teda maliarskym
ideogramom bytia. Tieto kresby, viac než pred-
chádzajúco práce, zdajú sa poukazovat známým
smerom — k umeniu novej figurácie.
„Filozofia.“ Dostáváme sak tomu, čo by sa dalo
nazvat maliarovou filozofiou. Nemajúc hlbšieho
filozofického vzdclania zacína sa Paštéka uvědo-
movat poznáváním z vlastnej skúsenosti. Nie
knihy, nie idey, ale osobné pocity z istej si-
tuácie mu prvé museli otvorit oči. Takmer vo
všetkom, co je okolo něho, s čím sa střetává a čo
dýchá, nachádza horkú chuť dezilúzie, přetvářky,
neistoty, neuspokojenosti. V snahe vykúpiť sa
uvědomuje si svoj diel zodpovědnosti, bráni sa
proti vládě dogmatických imperatívov, spolu so
svojimi druhmi sa od začiatku spontánně búri —
tvorbou. Len neskoršie, v priebehu šesťdesiatych
rokov, vdaka intenzívnejšiemu obnoveniu komu-
nikácií so svetom, naskýtá sa možnost priamych
dotykov s akýmsi zanonymneným existencializ-
mom — naj má prostřední ctvom jeho mnohot várně j
integrácie v literatúre, kinematografii či v samom
výtvarnom umění.
Hoci kontaktovanie maliarstva a sochárstva
s filozofiou existencie sa na rozdiel od literatúry
nemohlo uskutočniť bezprostředným používáním
či aplikáciou filozofických teorií, jednako za svo-
jich heroických čias, v rokoch tesne po II. světověj
vojně, málo konkrétné jšiu a diferencovanejšiu
podobu. Tak například, zjednodušené povedané,
americká adaptácia existenciálneho posto j a inkli-

5. Milan Paštéka: Hlava, 1959, kombinovaná technika

166
loading ...