novala najma k abstraktněj koncepcii Heideggero-
vej, z ktorej si action painting osvojilo popieranic
reprezentácie viditeTnej skutečnosti v prospěch
prezentácie bytia, ako aj poňatie vztahu individua
k nekonkrétnému univerzu.13 Európske informelné
maliarstvo zasa nadviazalo na existencialistickú
vzburu proti nadvládě podstat a uzatvorených
systémov, předznamenaná už Kierkegaardom, —
informelný maliar bez zábran zrušil platnost
pojmových zovšeobecnení a odpútal sa od kon-
krétné vymedzenej tělesnosti věcí, aby sa mohol
plavit na otvorených moriach k objavovaniu
krajin celkom subjektivných, odhmotněných a plné
maliarskych.
Nám sú azda najbližšie tic z ohlasov myslenia
sartrovského a camusovského, ktoré sa vztahuj ú
na otázky osobnej zodpovědnosti, a najma na po-
znáváme existencie cez konkrétnu skúsenosť, a
ktoré pomohli na svět umeniu novej figurácie.
Alberto Giacometti, Jean Dubuffet, Francis Bacon,
a viacerí iní urobili z ïudskej figúry stredobod
svojho záujmu, zhmotňujúc v nej psychofyzické
jestvovanie člověka. Zoznámenie s dielom Dubuf-
feta a potom najma Bacona iste patří k najvý-
znamnějším z posledných Paštékových střetnutí.
Nedá sa tu však hovořit o prostej závislosti.
Naopak, aj keď nevedno, ako by vyzerala dnešná
Paštékova tvorba nebýt novej figurácie, celý do-
terajší vývin jeho diela i samo jeho intelektuálně
i zmyslové uspósobenie dovolujú předpokládat,
že by sa i tak rozvíjalo v podobných intenciách.
Z reprodukovaných novších kresieb na prvý
pohlad vidiet, že Paštékov záujem o člověka nie
je motivovaný výtvarné a nie je ani čistou pro-
jekciou mysliaceho a cítiaceho subjektu. Usiluje
sa skór o to, čo sám nazýva „vyslovením stavu“.
Vo filozofickom názvosloví by to bola situácia,
teda spósob existencie subjektu vo svete. A čo je
podstatné, Paštéka si nezávisle od filozofie uvě-
domuje, že rovnako, ako je subjekt neodlučitelný
od svojej tělesnosti, tak i jeho vztah k světu sa
uskutečňuje prostredníctvom tejto tělesnosti.
Ako píše Merleau-Ponty vo Fenomenologii vní-
mania: „Tělo nie je objekt. Preto ani vedomic,
ktoré o tomto tele mám, nepředstavuje myšlienku,
to znamená nemóžem ho rozložit a opat zložiť,
aby som si o ňom urobil jasnú představu. Je vždy
niecím iným, než je, vždy sexualitou zároveň
so slobodou, zakořeněné v přírodě pri pretváraní
kultúrou, nikdy nie uzatvorené do seba a nikdy

překročené. Či už ide o tělo druhého alebo moje
vlastné, nemám žiadnu inú možnost poznat
1’udské tělo, než ho žit, to znamená vziať za svoju
drámu, ktorá ho proniká, a zmieriť sa s ňou. Som
teda svoje tělo, alespoň všade, kam siaha moja
skúsenosť, a naopak, moje tělo představuje priro-
dzený subjekt ako dočasný náčrt celku mójho
bytia.“14
Ked maliar vychádza z konkrétnej existencie,
zo svojej vlastnej autentickej skúsenosti, nevzdává
sa pozorovania, naopak, poznává prostredníctvom
videnia a vracia sa tak k predobjektívněmu žitému
světu. Jeho korešpondencia so svetom sa zaČína
vo sféře predvedomia, ako „automatická reakcia
na styk subjektu s tým ostatným“.15 Vedomie sa
teda opiera o tělo, ktoré, vďaka zmyslom, v istej
rovině „vie“ o svete viac než samo vedomie.
A to isté platí aj o zdroj och a uskutečňovaní fy-
zična, vlastného maliarskeho výrazu.
Malba. Výtvarné dielo nemožno „vysvětlit“,
vždy třeba rátat s tým, že ono na všetkých stra-
nách presiahne slovný opis. Tým ťažšie sa hovoří
o zmyslovej forme obrazu, ktorá nielenže zvidi-
telňuje nevyslovitelné, ale sama je tou vitálnou
kvalitou, ktorá robí maliarstvo maliarstvom.
U Paštéku ako u nás azda u nikoho iného roz-
hodujú dva živly: farba a čiara. Bola tu už reč
o tom, že v prvých rokoch tvorby na něho, podob-
né ako na jeho vrstovníkov, zjavne doliehajú
stimuly zvláštnej vonkajšej situácie. Usiluje predo-
všetkým o dobrú úroveň odborného, maliarskeho
výkonu. V malbě postupuje obozretne, uvážlivo,
opierajúc sa o pevný tvar. Rodený kolorista volbu
tóno v čoskoro ponechává na odhad a čím ďalej
tým vácšiu pozornost věnuje samej maliarskej
hmotě. V obrazoch zo začiatku šesťdesiatych rokov
sa odrazu rozkládá póvodná, melodicky plynulá
tónová harmonia na množstvo hranatých svieti-
vých farebných plôch a plošiek vo vnútri tvaru.
Rukopis, sprvoti takmer splývavý, ani tu ešte nie
je zvlášť vypínavou zložkou obrazu — skór ide
o farebné cesto a jeho štruktúru, ktorá, hoci hma-
tové rozmanitá, jednako jo ešte homogénna,
podriadená stavitelskéj organizácii celku.
S rokmi sa míňa tlak mimoosobných usmerňu-
júcich okolností. Paštéka sa ocitá v situácii, ktorá
by sa dala — pravda, len pomocné — nazvat
přechodnou. Zdá sa, že je to právě malba, čo tu
(okolo roku 1964) hrá prim. Sústredený na vnú-

169