Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

K dialektike vývinu
modernej slovenskej malby. (Vzťah regîonalizmu
a historizmu v slovenskom 1’udovožánrovom maliarstve)

JÁN ABELOVSKÝ

Zásady transpozície moderného slovenského
světa a člověka do reality výtvarného umenia sa v na-
som maliarstve zakladatelským spósobom formovali
časové simultánně, v diele umelcov rozličných ge-
nerácií, výtvarných názorov, školenia a tematic-
kých záujmov niekedy na rozhraní dvadsiatych
a tridsiatych rokov nášho storočia. Určitý časový
předstih mala v tomto smere sociálně motivovaná
tvorba maliarov východoslovenského výtvarného
okruhu. Regionálna roztrieštenosť vtedajších výtvar-
ných pomerov však zapříčinila, že výdobytky jeho
protagonistův sa sprostredkovane (dielom K. Sokola
a E. Gwerka) zařadili do súvislostí našej modernej
ntal’by až začiatkom tridsiatych rokov. Začiatky slo-
venského novodobého maliarstva, ako to ukazuje kon-
krétny výtvarný materiál a ako sa to pokúsime doká-
zat v tejto štúdii, majú teda z pohladu historika ume-
nia vyslovené heterogénny ráz, ktorý neumožňuje
určit vývinovú a časovú následnosť jednotlivých autor-
ských programov — ak sa, pravda, chceme vyhnúť do-
datočnej „štylizácii“ dějinného vývinu, jeho zjednodu-
sovaniu a vulgarizácii.
V našej umeleckej historii zaužívaná jednosmernosť
radenia názorových trendov medzivojnovej slovenskej
ntal’by (v podstatě vychádzajúca z dogmaticky apli-
kovanej poučky o dialektickom súvise spoločenskej
základné a nadstavby) neumožňuje nateraz odha.liť
ideovo-filozofickú podstatu toho, čomu sa hovoří zrod
moderného slovenského výtvarného umenia, alebo
presnejšie, expresívna heroizácia a monumentalizácia
ludovožánrovej témy v tvorbě tzv. zakladatelskej
generácie slovenského výtvarného umenia 20. storočia.
Všetky mne známe pokusy o umeleckohistorickú de-

skripciu našej modernej malby obdobia dvadsiatych
a tridsiatych rokov vychádzajú totiž z předpokladu, že
podstata zásad výtvarného prejavu Benku a jeho dru-
hov sa zrodila viac-menej autonomisticky, v exalto-
vanej národno-sebauvedomovacej atmosféře prvých
desaťročí novej republiky. Přitom třeba přiznat, že
formálně každý doterajší bádáte! uznává isté historické
súvislostí s predchádzajúcimi etapami etnicky orien-
tovanej mal’by ; deje sa tak však temer výhradně v ro-
vině tematickej komparatistiky, připadne skúmania
formálno-výrazových podobností a rozdielov, pričom
sa absolútne neprizerá na možnost filozoficko-sveto-
názorových filiácií.
Vzniká tak sice „čitatelsky“ prehladná, ale vedecky
sporná koncepcia vývinu našej modernej malby na
pozadí premien konkrétnej témy. Dósledky takéhoto
uvažovania sa potom prejavia v paradoxně ahistoric-
kom posudzovaní přínosu Benku a jeho názorových
súputníkov ,,na úkor“ iných, časovo paralelných vý-
tvarných úsilí tej doby.
Chcem předložit na zváženie iný názor a inú kon-
cepciu. Vychádzam přitom z hypotetického předpo-
kladu, ktorým sa pokúsim doložit, že romantická
štúrovská estetika si zachovává rozhoduj úci vplyv na
utváranie kontinuitnej linie slovenskej malby (resp.
jej podstatnej časti) aj po zániku spoločenských pod-
mienok, ktoré ju zrodili. Ze v podstatě reziduálne
formuje a poznamenává takmer všetky následné ma-
liarske vývinové smerovania motivované pertraktá-
ciou národného. A právě spomínaný vzťah a vzá-
jomné súvislosti ideových fenoménov historizmu a re-
gionalizmu tu zohrávajú rozhodujúcu úlohu.
Dúfam, že nie je potřebné argumentmi obraňovat