Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 9
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0015
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
9

romantiky ,krásné žiť‘ do základnej požiadavky ,žiť
pre národ'.“1
V štúrovskom romantizme nemohol mať miesto
subjektivizmus, duševná rozorvanosť a introvertný
vzťah k objektívnemu světu tak, ako sa tieto fenomény
uplatňovali v súdobom západnom romantizme. Jeho
zásady mali zároveň rozhodujúci vplyv na povahu
umeleckej tvorby tak po tematickej, ako aj obsahovo-
ideovej stránke. Jedným z podstatných prínosov jeho
estetických snáh bolo, že ludový žáner — dovtedy
okrajový námět slovenského maliarstva — nadobúda
popredné miesto v súvislostiach slovenskej figurálnej
rnal'by, kresby a grafiky.
V týchto kontextoch je však potřebné upozorni ť na
niektoré dóležité momenty. Normatívnosť nasej ro-
man tickej estetiky priam nevyhnutné viedla k ten-
denčnej schematizácii obrazu života a světa vidiec-
keho 1’udu. Bohúňa a dalších nezaujímá konkrétny
dědinský člověk, ani jeho myslenie či „rozměry“ jeho
bytia. Snaha o spolitizovanie umenia privádza maliara
Bohúňovho typu k výtvarnej transpozícii obsahovo-
ideových a štylistických postupov, charakteristických
Pre historický žáner, do významovo takmer proti-
pólnej, 1’udovožánrovej oblasti. Bohúň nezobrazuje
jedinca ako typ v reálnom svete, ale idealizovaný rep-
rezentujúci 1’udský objekt, zovšeobecňujúci „chcéné“
vlastnosti národného spoločenstva. Neexistencia ,,ofi-
ciálnej“ historickej minulosti, vedúca zákonité k po-
C1tu národnej vykorenenosti, nešpecifickosti, logicky
nuti umelca toto specifikum dodatočne anticipovat.
A právě tu sa začína tradícia vefkej časti slovenskej
rnal'by, vy čerpá vajúcej sa v úsiliach o postihnutie
příznačných, psychofyziologických znakov nášho et-
nika.
Druhý, azda ešte dóležitejší dósledok romantických
úsilí třeba vidieť vo fetišizácii funkčnosti umenia.
Komplex vydedenosti člověka z dějin přetavuje sa
v priam bezhraničnú vieru v možnosti umenia, v jeho
ontotvornú silu tvoriť neexistujúce a toto neexistujúce
aspoň v umění a uměním objektivně realizovať.
Umenie, ktoré má možnosti „meniť svět“, móže tiež
zrneniť „podmienečné bytie“ národa v jeho sebapo-
tvrdenie.
Zapamätajme si tento světonázorový protomýtus.
Bude sa vynárať neskór otvorene či skryte, v podobě
pseudosporov o národnom a kozmopolitnom, o pomere
vzťahu objektivizujúceho a subjektivného. Jeho dó-
sledkom je aj skutočnosť, že umenie sa u nás nikdy

netvořilo ani nepřijímalo ako istý spósob hrávej este-
tickej činnosti. Vždy niečo suplovalo, vždy bojovalo
o bytie či nebytie národa, člověka, světa i samého seba.
Ukončím tento akiste potřebný úvod konstatováním,
že slovenský národ je v našom romantickom 1’udovo-
žánrovom maliarstve zobrazený ako nediferencovaná
idealizovaná masa, bez výraznejšej snahy o opis so-
ciálno-myšlienkových podstát jeho života a světa. Táto
skutočnosť vyplynula zo zvláštnej a celkom špecifickej
aplikácie zásad regionalistického světonázoru gene-
rácie Ludoví ta Š túra, proklamujúcej utilitárnu tendenč-
nosť ako hlavnú metodu uměleckého vzťahu k před-
mětu tvorby.
I
Štúrovský model regionalistického romantizmu
nachádza neskór v našom maliarstve v istom zmysle
modifikovanú podobu, usmerňovanú pósobením ve-
dúcej idey obdobia „druhého obrodenia“, rodiacej sa
v tzv. Martinskom centre a vychádzajúcej z presved-
čenia, že Slovensko je rezervoárem prastarej a přitom
vývojaschopnej kultúry, ktorú třeba len objaviť, na-
novo zhodnotit a využiť na vytvorenie „svojrázu“ ako
slovenského ekvivalentu obdobných snáh v ostatných
krajinách strednej Európy. Príkladom týchto snáh
móže byť tvorba „oficiálneho“ maliara martinského
centra Jaroslava Věšína.
Ani dezilúzia rozhrania storočí, ktorá našla svoj
výraz v kritickom realizme Jozefa Hanulu a neskór
v suchom verizme Jaroslava Augustu, nevytvořila
a nezrodila protipól štúrovskej koncepcie chápania
1’udu, slovenského člověka a jeho bytia.
Nechcem sa tu zaoberať přeměnami chápania štú-
rovského tendenčného romantizmu v maliarstve konca
19. a začiatku 20. storočia. Chcem obrátiť pozornost
na skupinu maliarov, ktorí svojou tvorbou tematicky
i časové takmer výlučné spadajú do oblasti medzivoj-
nového 1’udovožánrového maliarstva 20. storočia.
Patria k nim Ján Hála, Peter Július Kern, Karol
Ondreička, Ján Ladvenica, Štefan Polkoráb, Štefan
Straka a Ivan Žabota — ak mám menovať len naj-
výraznejších představ i tel’o v istej vyhranenej linie nášho
ludového žánru rokov 1900—1948.
Problematika ich kvalitativně značné rozkolísanej
tvorby nebola pre našu umenovedu nikdy příliš při-
tažlivá. Nedostalo sa jej serióznejšieho rozboru a ume-
loading ...