Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 14
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0020
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
14

V druhej polovici šesťdesiatych rokov nastupujáca
generácia slovenskej umenovedy na čele s Radislavom
Matuštíkom prináša niektoré nové pohlady na histo-
rickú epochu začiatkov moderného slovenského ma-
liarstva. Právě Matuštík prvý raz jasné sfbrmuloval
význam Benkovej tvorby, ktorý nevidí v národno-
buditelských kvalitách pertrak.tácie Tudovej témy,
ale v tom, že „popřel iluzívnosť v každom smere a vy-
týčil expresívne zásady moderného obrazu“.4 Táto
charakteristika je — v širších vědeckých kontextech
— správná len do tej miery, do akej uznáváme, že
vývin nášho maliarstva je určovaný postupnou auto-
nomizáciou zobrazenia od skutočnosti. Matuštík si
napokon aj sám čiastočne odporuje, keď v ďalšej
charakterizácii výtvarnej produkcie tejto historickej
etapy nášho maliarstva uvažuje o příčinách odmiet-
nutia impresionizmu, konšta.tujúc, že „v našom ma-
liarstve chýba impresionistický zlom“, pretože plnilo
aj po roku 1918 úlohy národnobuditelského programu.
Isteže, pozitivistický impresívny přepis skutočnosti
bol pre tendenčnú a patetickú atmosféru dva.dsiatych
rokov nepřijatelnou a neschodnou cestou.
Impresionistická revolúcia v našom maliarstve
utichla vcelku s prvými výstrelmi světověj vojny v diele
Ludovíta Cordáka, Ladislava Medňanského, Maxa
Schurmanna, Elemíra Halásza-Hradila a niektorých
dalších. Mřtvonarodené dieta impresionizmu sa už
potom — po roku 1918 — nikto zásadnějším a inšpi-
ratívnym spósobom nepokúsil prebudit.
Potiaïto možno s Matuštíkom súhlasiť. Spoločenská
utilita, tendenčnosť ako jedna z nevykorenitelných
determinánt našej kultúry aj tu zohrala svoju urču-
júcu úlohu. Ak sa však spätne vrátíme k Benkovi
a pripomenieme si Matuštíkom formulovaná charak-
terizáciu významu jeho diela, vybadáme aj jeho omyl
a protirečenie. Benkov význam nespočívá len v zásad-
nej formatívnej reštrikcii námětu. Benka je zároveň
maximálně svetonázorovo tendenčný. Filozofická hod-
nota jeho úsilia nemá len význam v smere štylizácie
reality, ale aj v rovině jej vytvárania, projektovania,
modelovania. Nesiaha takmer vóbec k utváraniu zá-
kladov budúcnosti, je skór korelatívom tradicie
v zmysle jej tendenčného prehodnotenia.
A sme pri jadre problému. Ak nazeráme na tvorbu
maliarov, ktorým sa vraví zakladatelská generácia,
z ideovo-svetonázorového aspektu, z pohl’adu skúmania
špecifiky formulácie člověka a jeho objektívneho světa,
potom sa Benkovo dielo výrazné odčleňuje od tvorby

spomínaných tvořivých osobností protohistórie našej
modernej malby. Lapidárně povedané — Benka je
skór dovřšitelom než zakladatelom, jeho dielo skór
uzatvára, definitivně kodifikuje jednu (a jedinú)
zo základných ideových tendenci! našej slovenskej
kultúrnej tradicie, než by bolo klučom k novým obja-
vom a cestám.. Styčné body jeho diela s neoromantic-
kou koncepciou světa a kořene světonázoru v tendenč-
nom štúrovskom romantizme móžeme axiomaticky
považovat za evidentně.
,,Bol som sám a jediný z vlastnej generácie — bez
opory, bez prostriedkov, bez generačných kolegov,
bez impulzov, ktoré by živili vo mne nádej a podpořili
směr mójho vlastného počínania. Směr mójho počí-
nania mi vynutila vtedajšia doba — časy po vzkrie-
sení Slovenska. Mnohí dnešní výtvarníci a kritici
azda ani nepochopia obdobie, v ktorom som ja začal
budit svojím uměním to, čo bolo třeba v počiatkoch
a po rokoch nepriazne kriesiť v národe aj uměním.“5
Tieto tak trochu nostalgické šlová, spomienky na
vlastně umělecké začiatky, v mnohom charakterizujú
nielen osobnú Benkovu výtvarná filozofiu, ale aj cel-
ková vtedajšiu situáciu v našom umění.
Skutočne, boli sme zrejme objektivně uzavretí do
seba, do historie vlastného etnika, boli sme natolko
introvertní vo svojom národnom myšlení, že v začiat-
koch sa. akosi nebolo o čo oprieť. Takže zostala napo-
kon jediná cesta, známy už historický stereotyp ná-
vratu k plebejskej prapodstate.
Slovenská inteligencia sa vtedy ani objektivně ne-
mohla zbavit prastarého komplexu vychovávat, pre-
bádzať, „vnášať myšlienky“ do hláv nevědomého
národa. Komplex malosti rodil komplex vytrhnutia
z kultúrnych kontextov a zároveň priam „trucovité“
revivalistické tendencie k tradicii vlastného rodu,
k jej obnovovaniu a reaktualizácii.
Třeba tu citovat z teoretickej pozostalosti Stúrovej :
,,.. .literatára má to poslanie, národ na jeho chyby
a vady upozorňovat, na nedostatky upomínať, potřeby
mu předkládat, příklady druhých mu před oči klást,
známosťami ho obohacovat, volu za všetko dobré
a šlachetné v ňom rozpalovat.“6
Kofko podobnosti je medzi Stárovými myšlienkami
a Benkovým „budit uměním“ ! Benkova představa
o syntetickom umeleckom prejave s jednoznačné
národno-uvedomovaco, ideovo vyznievajúcou ten-
denciou takto apodikticky evokuje heroické časy okolo
polovice minulého storočia. „Tvořit pre národ“,
loading ...