15

základná etická premisa Štúrovej estetiky, předzna-
menává prakticky od začiatku Benkov výtvarný vývin.
Literárna zakotvenost a vopred predsúvaný tvořivý
a ideový záměr jeho m.aliarskych úsilí dávajú potom
logicky a prirodzene celkom špecifickú tvárnost reali-
zácii zámerov.
V čase, keď dadaisti pochovávali umenie, odvolá-
vajúc sa na stratu jeho humanizujúcej hodnoty vo svete
poznačenom dósledkami vojnovej kataklyzmy, v tom
čase vzniká umenie, ktoré si dává celkom programové
do štítu glorifikáciu, patetickú apoteózu znovuzrode-
ného národa. Vojna, ktorá tragicky zasiahla do života
nášho národa, nenachádza výraznejšie spodobnenie
v slovenskom maliarstve tých čias. To cosi signalizuje:
ukazuje to na istú specifiku situácie národa, ktorému
tragické časy světověj vojny priniesli sice efemérnu, ale
predsa len de iure nepochybná národnú samostatnost.
Všeobecne optimistická povaha tesne povojnovej ma-
liarskej produkcie je však aj odrazom myslenia časti
slovenskej inteligencie, ktorá viděla svoju spoločenskú
úlohu viac menej v didaktickej „ideologizácii“ národ-
ného spoločenstva bez závažných ambícií po skúmaní
jeho reálnej sociálnej situácie a duchovných požiada-
viek.
Roku 1920 maluje Benka obraz Na rieke Oravě,
ktorý je jedným z klučových diel maliarovho umělec-
kého sebauvedomovania. Uplatňuje v ňom pátos,
drámu a svojím jednoznačným sociálno-baladickým
zameraním aj zretelne vyslovuje ideový podtext dobo-
vého tendenčného úsilia. Použitím nadhladovej kom-
pozície, principu tvarového zhutnenia a koloristickej
stylizácie naznačuje toto dielo vyhraňovanie vlast-
ného uměleckého programu, ktorý směroval k výraz-
nejšiemu uplatňovaniu tvaru, k štylizácii a abstrahu-
júcej monumentalitě.
Od tohto obrazu nie je už daleko k Benkovej tvorbě
i’okov 1931—1934 (Drevorubači pod Salatínom, 1931;
ú" batohmi, 1931; K salašu, 1934; Hrabačky, 1934), ktorá
Představuje nielen vyvrcholenie monumentalizačného
slohu, ale aj vrcholné obdobie celého Benkovho úsilia.
Východiskom bola Benkovi predovšetkým vlastná
povaha slovenskej krajiny; jej osobitý tvarový rytmus,
odpozorovaný najma z typologie výrazné zjednoduše-
nej oravskej krajiny. A navýše vkomponovanie figurál-
neho motivu, pracujúci člověk a príroda, ich jednotné
výtvarné pochopenie a spoločné monumentálně me-
radlo, postupná strata intimity v prospěch patetickej
deklamácie — to všetko boli devízy Benkovho umenia,


5. Martin Benka, V dolině, olej, 1927. Foto archív UVÚ SAV

ktoré tak velmi chcelo vyjádřit pátos a hrdost z pozna-
nia příslušnosti k národu, reprezentovanému všeobec-
ným zabstrahovaným Tudským typom, ktorý vyšiel
z reality, aby bol povýšený na ideál.
Vynára sa tu před námi výtvarné dielo, ktoré nie je
už výsledkem priamočiareho Stylizovaného pretvorenia
reality (i keď je táto korelácia zachovaná), ale zložitým
konglomerátom syntetizujúcim tradíciu, světonázor
doby a umělcovo subjektivné „chcenie“. Dielo už
spätne nepoukazuje na konkrétny výsek ja.vovej reality
a nie je ani sumarizáciou jej všeobecného „stavu“.
Anticipuje niečo v istom zmysle apriorně neexistujúce,
až dielom vytvořené a definované. Katalyzátorem
tohto evidentného vzd’al’ovania sa od skutečnosti
objektívneho světa však nie je len maliarovo úsilie
o dosiahnutie istých štýlových výdobytkov, ale pre-
dovšetkým jeho subjektivná představa — romantický
sen o „heroickej“ prapodstate jednoduchého sloven-
ského člověka, vnútorne svojbytného a psychofyziolo-
gicky symbictického v súzvuku s vlastným svetom.
Maliarovo úsilie však v konkrétnej realizácii skrývá
isté protirečenie, vyplývajúce z jeho tendenčnej pre-