21

Niekolko diel z tohto obdobia znamená na prvý po-
hl’ad nebadanú, ale velmi zásadná premenu malia-
rovho výtvarného programu, ktorý v tesne povojno-
vých rokoch určuje postupný přechod od monumen-
talizácie žánrového základu k monumentálnej symbo-
liko, alebo inak —• od subjektivného komponovania
obrazu slovenského člověka a světa ku špekulatívnej
symbolickej konštrukcii, v ktorej už niet spätnej väzby,
možnosti jej verifikácie v predmetnej réalité.
Symbolická reprezentácia reality určuje aj povoj-
nový tvořivý vývin Eudovíta Fullu, ktorý umelcov
monografista R. Matuštík charakterizoval ako ,,ob-
dobie monumentálnych krojových postáv“.
Vojnové časy, zložitosť politického vývinu spochyb-
mli vieru v základný lyrický mýtus tohto národa —
vieru v etická čistotu jeho dějinných počinov, mýtus
tradujáci sa už od štárovských čias. Představa ovčieho
národa, ktorý len trpěl a len sa dal ubij ať v mene
sv°jej spravodlivej věci sa akosi nezhodovala s objektív-
nyrni faktmi krátkej existencie „farskej“ republiky,
íaktmi, ktoré v povojnových časoch prinášali nepří-
jemný pocit zlého svedomia. Slovenský stát nebol len
krátkodychým epizodickým politickým átvarom —
jeho ideológia reálne konvenovala nepochybné jestvu-
jucemu šovinizmu, prázdnému národnému velikáš-
stvu nie nepodstatnej časti národa. Třeba si uvedomiť,
ze ideová základňa politiky slovenského státu nebola
utváraná len zahanbujácimi zahraničnopolitickými
vazbami, ale čerpala podstatnou mierou z tendenčnej
mterpretácie národnej minulosti. V rámci vulgarizácie
toho, čo robí národ národom, postupovalo sa podlá
dodnes známých receptov. Povedané slovami Vlada
Mináča : „História často bývá dojnou kravou. Hladá
sa v nej to, čo vyhovuje dňu a okamihu, ospravedlňuje
sa ňou neospravedlnitelné; za jej neprehladnou zástě-
nou sa páchajá zločiny... Nie náhodou sa vtedajší
tvorcovia ideologie a jej propagandistických výhonkov
tak často a rádi odvolávali na jediný skutočný dějinný
cín tohto národa — na Stára a štárovský pohyb. Naj-
mocnejšie sa přizvukovala najslabšia chvíla, Štárovo
vystúpenie v prospěch Viedne. Historická paralela
bola jasná: Stár — Viedeň, Tiso — Berlín. Zo Štá-
rovho omylu sa stala historická zásluha.“8
Nemyslím si, že poslednými dějinnými konfesiami
vybočujem z problematiky témy a vytváram násilné
vědecké fikcie. Povojnový návrat k národným tradí-
ciám mal aj toto pozadie nedávnej minulosti. Bolo
potřebné oči štiť kompromitované mýty.

Z pohladu autonómneho vývinu premien spracova-
nia ïudovej témy sa tento obrodzujáci návrat deje
nielen na relativné novom špecifickoni svetonázorovom
základe, ale aj v podstatné odlišnej forma tívnej po-
době. Fulla akoby sa razom vzdal všetkých doterajších
avantgardných výbojov a formuluje realisticko-sym-
bolická periodu svojej tvorby. HofFstädter (Máčanie
1’anu, 1946), Bednář (Jánošík, 1946), Neván (Nevesta,
1947), Matějka (Dědinské devy, 1947), Milly (Mlá-
denec, 1948) rovnako ako Fulla prízvukujá statičnosť,
frontálnosť kompozície a dekoratívnu plošnosť kolo-
ristickej arabesky. Použitie spomínaných výtvarných
prostriedkov nemá len primárné stavebno-kompo-
zičné znamenie. Vo vyššej sémantickej rovině utvára
pódu pre symbolické vyznenie obrazovej scény, pre
premenu zobrazenia v zovšeobecnená ikonizáciu
humánnej prapodstaty národa. Prízvukovanie 1’ud-
skosti v sázvuku s náplňou sáčasnosti má, prirodzene,
aj svoju primárnu hodnotu — je oslavou mierového
života a optimistických perspektiv národa. Nesávisí
však opätovne so skutočnou realitou jeho žitia a bytia.
Je akýmsi potvrdením sna o premene, ktoré je dóle-
žitejšie ako sám moment změny. Teda sa opätovne anti-
cipuje — dialekticky — do minulosti i do budácnosti.
Súčasnosť je nepostihnutelná; je příliš konkrétna,
aby ju bolo možné danými prostriedkami výtvarné
uchopiť.
Záverom našej štádie možno konštatovať, že Speci-
fická povaha dialektiky vzťahu historizmu a regiona-
lizmu v slovenskom 1’udovo-žánrovom maliarstve
viedla k programovému projektovaniu významovo
špekulatívneho obrazu nášho etnika. Dialo sa tak
na pôde a v hraniciach světonázorových i ikonogra-
fických stereotypov žánru, mimo podstatnejšej snahy
o postihnutie autentickosti historického i sociálneho
bytia národa.
Tradícia a filozofické kořene tejto koncepcie boli
a koniec-koncov sá neobyčajne silné a životaschopné.
Je však zároveň aj nepochybné, že rozhodujácu úlohu
pre formuláciu modernej podoby našej malby zohrali
názorové tendencie, ktoré v podstatě v tom istom čase,
začiatkom tridsiatych rokov, nachádzali iné cesty pre
vyjadrenie fenomenologie existencie národa. Tieto
snahy viedli v konečných dôsledkoch k popretiu senti-
mentálnej transcendencie národnej myšlienky v pro-
spěch jej antitézy — myslenia národa. Tento evolučný
proces sa však odohral už mimo hraníc tradičnej
folklorizujúcej podoby Tudopisnej malby.