Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

10. Cyprián Majerník, Teliatko, olej, 1932. Foto archív UVÚ SAV

V
Slovenské maliarstvo zásluhou rozhodného nástupu
mladej generácie přežívá niekedy okolo roku 1935
dóležitý vývinový zlom. Nová generácia prináša
v mnohom antipodické náklady nielen na fbrmálnu
štruktúru výtvarného diela, ale aj na jeho světonázo-
rová podstatu. V dósledku týchto skutočností sa začína
postupné měnit aj konvencionálne uznávaná tema-
tická hierarchia. Prioritné postavenie ludopisnej témy
stále výraznejšie ohrozujú iné inspirativně zdroje.
Strata aktuálnosti ludového žánru, jeho viditelná
významová komercionalizácia vynášajú do popredia
iné náměty a spösoby ich maliarskej prezentácie.
Folklorizujúca maïba sa takto logicky stává „hlás-
nou trúbou“ šovinistickej mocenskej ideologie obdobia
slovenského státu, čím sa odohráva jej prerod z deter-
minanty „sebapotvrdenia“ národa do jej mocenskej
inštitucionalizácie. Vývinová křivka nasej novodobej

maïby sa však zákonité neustále vracia k etnickej
problematika, hoci by sa už akokolvek sprofanovala.
Ak skúmame obdobie nášho maliarstva od oslobo-
denia až po rok 1948, prichádzame k poznaniu, že
renesancia vidieckej témy, reaktualizácia mýtu etnika
je jedným z najcharakteristickejších znakov tejto his-
torickej periody nášho výtvarného umenia.
Krátké povojnové obdobie nášho maliarstva tvoří
v istom zmysle uzavretý problémový celok a patří
nepochybné k najšťastnejším rokom našej malby,
kvalitou a bohatosťou výsledkov porovnatelných
s vrcholnou periodou nášho výtvarného umenia medzi-
vojnových čias v rokoch 1929—1935.
Uvolnenie sa zo sužujúcich politických a napokon
aj subjektivné psychologických momentov vojnového
obdobia sa sublimuje hned v niekolkých smeroch :
vo frustračnom expresionizme zobrazenia vojnových
hroz, v civilisticky motivovanom znovupoznávaní
krásy všedného mierového života a napokon v názo-
rovej linii, ktorá nás bude v tejto chvíli najviac zaují-
mat — v znakovej redukcii ludopisnej témy v kon-
textech pocitov z premeny situácie národa.
Úsilie po dosiahnutí uměleckého výrazu absolútne
pokrývajúceho celá šířku povahy progresívnych mo-
mentov vedomia národného spoločenstva obsahuje
niekolko podstatných štruktúrnych fenoménov: je
to opätovne přizvukovaná symbolicky ambiciózna
adorácia etnika a jeho vlastností, dalej úsilie
o postihnutie protirečivosti minulého a súčasného,
ktoré vedie k reaktualizácii niektorých protomýtov
národnej minulosti (napr. Jánošíkovskej tradicie)
a nakoniec statický dekorativizmus formatívnej strán-
ky zobrazenia.
Tieto podstatné determinanty sa realizujú v diele
vo vzájomnej zviazanosti a dialektickej súvislosti. Třeba
poznamenat, že v konkrétnej názorovej členitosti,
v modifikácii tohto modelu člověka a světa najvýraz-
nejšie výsledky dosiahli maliari, pre ktorých daná
téma bola dovtedy na periférii záujmu (Hoffstädter,
Neván, Milly, Matějka, Bednář), resp. jej maliarsky
přednes sa podstatné odlišuje od už dosiahnutých
výsledkov tvorby (Benka, Fulla). To nie je zanedba-
telný moment — dokazuje spoločenskú akútnosť
potřeby právě takéhoto vyjadrenia a videnia světa
a zároveň dotvrdzuje historická oprávněnost jeho
existencie.
Výnimkou nebola v tomto smere ani povojnová
tvorba Martina Benku (Cez žiale a boje k slobodě, 1946).