Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

márny ciel’ uměleckých úsilí. Dóležitejšie napokon je,
že sa Fulla dokázal nielen teoreticky, ale aj prakticky
vyrovnat s problematikou „národnej“ povahy výtvar-
nej tvorby prostredníctvom jej oslobodenia od ten-
denčných (mimovýtvarných) funkcií. Tým netvrdím,
že jeho umenie nemá tendenčnú angažovanost; na-
opak, zainteresovanost diela na jeho „vonkajšom“
okolí je jednoznačná. Uplatňuje sa však, na rozdiel od
neoromantických tendencií, výhradně prostredníctvom
použitých výrazových maliarskych prostriedkov.
V tom spočíval uzlový bod, potřebný korelatív úsi-
lí a o nový model slovenského člověka a jeho světa.
Zložitosť Fullovej interpretácie člověka a světa, na
ktorej stroskotal už nejeden ambiciózny bádáte!’,
utápajúci sa v neprehladnom množstve autentických
i fiktívnych vplyvových súvislostí, je vysvětlitelná na
základe skúmania kauzality protichůdné pósobiacich
štruktúrnych významových fenoménov konštrukciejeho
diela. Definícia týchto systémových vzťahov potom
poměrně 1'ahko umožní vymedzenie umeleckej auto-
chtónnosti Fullovho neopakovatelného štýlu.
Prvú takúto opozičnú dvojicu by bolo možné de-
finovat vzťa.hom medzi tradičným a súčasným. Tomuto
protikladu je dialekticky subordinovaný další, cha-
rakterizovaný napátím medzi primitwizujúcim a artist-
ným.
Vo Fullovej tvorbě jednoznačné badat inšpiráciu
primitivizmom a naivitou ludového umenia, čerpa-
júcu zo širokej škály vplyvov, začínajúc ludovou
malbou na skle cez pravoslávnu ikonopisnú malbu
až k stredovekej tabulovej malbě. Má však v sebe
zárodok jednej mimoriadne dóležitej ambivalencie ;
maliar totiž čerpá nielen z formatívnych a kompozič-
ných postupov ludového výtvarného prejavu, ale aj
z jeho světonázorového podhubia. Ani v tom však
netkvie podstata Fullovej originality — fakt inšpirácie
rozličnými formami primitivného umenia je napokon
známou skutočnosťou prakticky od začiatkov novo-
dobých dějin európskeho maliarstva. Třeba len mať
na pamäti, že preberanie niektorých postupov z tejto
oblasti výtvarnej kultúry nebolo motivované len
záujmom a sugesciou primitivizujúcimi výtvarno-
kompozičnými postupmi. Zložitosť filiácií na naivný
výtvarný přejav v modernom umění výstižné komen-
toval Herbert Read: „Přitažlivost, akú mali japonské
dřevořezy pre impresionistov, podobná přitažlivosti,
akú málo primitivné umenie pre Gauguina a synte-
tistov, Seuratovo úsilie nájsť geometrickú štruktúru pre


1. ILudovít Fulla, Jánošík na bielom koni, gobelín, 1948. Foto SNG

pointilistickú techniku, Munchovo podriaďovanie
realistického pohladu arabeskného rytmu — to všetko.
znamená hïadanie novej formuly v umění, vzorca,
ktorý musel byť v určitom zmysle nadskutočný, akýsi
prototyp, podlá ktorého by našiel vykořeněný, vydě-
děný duch člověka stabilitu a pokoj.“4
Využitie ikonografických a kompozičných princípov
ludového umenia sa ani vo Fullovom případe nedialo
len parafrázou foriem, ale ich organickým rozvíjaním
v duchu tvárných, ale predovšetkým ideových zásad
moderného videnia světa. Fulla ako prvý v historii
nášho novodobého maliarstva nastolil otázku inovácie
tradicie v rovině formy diela. Vlastně prvý raz v ději-
nách našej výtvarnej kultúry dokázal, že konvencie
autentického či primitivizujúceho rustikálneho umenia
sú natofko pružné a živé, aby mohli absorbovat aj
to najaktuálnejšie a najsúčasnejšie — aby sa prostred-
níctvom nich dal reinterpretovať svět moderného člo-
věka. Na druhej straně tým, že našiel cestu vyjadrenia