DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Petrová, Hana: Problematika portrétu v slovenskom maliarstve sedemdesiatych rokov: (príspevok k analýze a typológii)
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51719#0087
ö L
<>■ Julián Filo, Riešenie problému, olej, 1980. Foto T. Leixnerová
ideového obrazu. Jakabčicova poetika však přitom
vychádza ešte stále v zásadě z konceptuálneho utvá-
rania (montážneho principu), či, ako je to v portréte
prezidenta {Portrét generálneho tajomníka ÚV KSČ a pre-
zidenta republiky Gustava Husáka, 1978—1979) z utvá-
rania obrazového významu na báze symboliky jed-
notlivých detailov.
V súradniciach malby tematizujúcej samu vizualitu
nachádzame i práce Olgy Bartošíkovej z posledných
desiatich rokov. Bartošíková vo svojom programe vy-
chádza z koncepcie obrazu ako z individualizovanej
konkretizácie konceptuálne utvořeného typu.14 V por-
tréte sa táto koncepcia prejavuje zobrazením istých
záměrně zvolených výsekov z reality, v rámci ktorých
v prvom pláne je totálna vizuálna identita zobrazenej
osoby. Čistá empirická vizualita zdórazňuje potom
konkrétnost a autenticitu zobrazenia, ktorej antipó-
dom vo výrazovej štruktúre je neutralizácia výrazo-
vých zložiek, neutralizácia rukopisných elementov,
sledujúca oddialenie identity zobrazeného — vizuál-
tieho faktu a zobrazenia — typizáciu {Žena dneška,
hrdinka socialistickej práce, robotníčka Marta Petrová, 1975;
Prodavačka jablk na nám. Ludových milícií, 1976).
Obdobný typologický koncept představuje tvorba
Eugénie Lehotskej, ktorá však vo svojich obrazoch
uplatňuje pri hládaní typu dnešného člověka viac
charakterizáciu v literárnej vrstvě obrazu. Hlavnou
témou Lehotskej obrazov je autenticita, ktorá je
v zobrazení dokládaná autenticitou zobrazených osob,
čím vlastně celá jej tvorba po roku 1975 nesie isté
portrétně črty {Ako sme sadili strom dóvery, 1975; Před
príchodom družobného vlaku, 1978; Slniečko, 1978).
Typizáciu, resp. deindividualizáciu obrazu člověka
v rámci portrétneho maliarstva (resp. figurálneho
maliarstva s portrétnymi črtami) vo výtvarnej tvorbě
na Slovensku v sedemdesiatych rokoch dovádza naj-
dalej Milan Chovanec. Chovanec vychádza z optickej
reality, ktorú premieta do obrazu, pričom v rámci
projekcie hyperbolizuje banálně detaily zdanlivo bez
významového akcentu. Namiesto psychologickej cha-
rakterizácie autor exponuje akríbiu fyziognomického
detailu, namiesto presne definovaného a detailizova-
<>■ Julián Filo, Riešenie problému, olej, 1980. Foto T. Leixnerová
ideového obrazu. Jakabčicova poetika však přitom
vychádza ešte stále v zásadě z konceptuálneho utvá-
rania (montážneho principu), či, ako je to v portréte
prezidenta {Portrét generálneho tajomníka ÚV KSČ a pre-
zidenta republiky Gustava Husáka, 1978—1979) z utvá-
rania obrazového významu na báze symboliky jed-
notlivých detailov.
V súradniciach malby tematizujúcej samu vizualitu
nachádzame i práce Olgy Bartošíkovej z posledných
desiatich rokov. Bartošíková vo svojom programe vy-
chádza z koncepcie obrazu ako z individualizovanej
konkretizácie konceptuálne utvořeného typu.14 V por-
tréte sa táto koncepcia prejavuje zobrazením istých
záměrně zvolených výsekov z reality, v rámci ktorých
v prvom pláne je totálna vizuálna identita zobrazenej
osoby. Čistá empirická vizualita zdórazňuje potom
konkrétnost a autenticitu zobrazenia, ktorej antipó-
dom vo výrazovej štruktúre je neutralizácia výrazo-
vých zložiek, neutralizácia rukopisných elementov,
sledujúca oddialenie identity zobrazeného — vizuál-
tieho faktu a zobrazenia — typizáciu {Žena dneška,
hrdinka socialistickej práce, robotníčka Marta Petrová, 1975;
Prodavačka jablk na nám. Ludových milícií, 1976).
Obdobný typologický koncept představuje tvorba
Eugénie Lehotskej, ktorá však vo svojich obrazoch
uplatňuje pri hládaní typu dnešného člověka viac
charakterizáciu v literárnej vrstvě obrazu. Hlavnou
témou Lehotskej obrazov je autenticita, ktorá je
v zobrazení dokládaná autenticitou zobrazených osob,
čím vlastně celá jej tvorba po roku 1975 nesie isté
portrétně črty {Ako sme sadili strom dóvery, 1975; Před
príchodom družobného vlaku, 1978; Slniečko, 1978).
Typizáciu, resp. deindividualizáciu obrazu člověka
v rámci portrétneho maliarstva (resp. figurálneho
maliarstva s portrétnymi črtami) vo výtvarnej tvorbě
na Slovensku v sedemdesiatych rokoch dovádza naj-
dalej Milan Chovanec. Chovanec vychádza z optickej
reality, ktorú premieta do obrazu, pričom v rámci
projekcie hyperbolizuje banálně detaily zdanlivo bez
významového akcentu. Namiesto psychologickej cha-
rakterizácie autor exponuje akríbiu fyziognomického
detailu, namiesto presne definovaného a detailizova-