ného prostredia exponuje jednotlivé figúry v neutrál-
nom kontexte. Jeho malba týmto na jednej straně
najďalej a do dósledkov dovádza reakciu na istý
psychocentrizmus predchádzajúceho obdobia, ta.k ako
sa tento javí predovšetkým v malbě, vychádzajúcej
z ontologických východísk, a na druhej straně rozvíja
niektoré jej obsahové okruhy súvisiace s témou posta-
venia člověka vo svete (Slavnost’, 1977; Rodina, 1977;
V záhradě, 1978; Výlet, 1980).
Snáď najreprezentatívnejší koncept obrazu člověka
v malbě sedemdesiatych rokov na Slovensku předsta-
vuje portrétny koncept Juliána Filu. Jeho poňatie,
ktoré vyrastá z koncepcie figurálnych kompozícií, te-
maticky ťažiacich zo situácií a momentov každoden-
ného života, kde portrétna vernosť i typizácia sú ved-
lajším produktom snahy o autenticitu příběhu, synte-
tizuje v sebe všetky systémotvorné momenty. Filo
vo svojich prácach vychádza z vizuality, zvýrazňuje
odstup od zobrazeného v obraze akcentom na rukopis
i akcentom na konceptuálne utváranie obrazu, ktorý
je primárné nositelem psychologických a morálnych
obsahov (Portrét umelca s manželkou, 1978; Všetky děti
pojdu na rekreáciu, 1977; Riešenie problému, 1980).
Zhustenie gesta, sumárna charakterizácia prostredia,
syntéza róznych minimálně deformovaných elemen-
tov reality utvárajú potom z týchto obrazov konkreti-
zácie istých životných momentov a vo významovej
vrstvě konkretizácie vlastných hodnotových obsahov.
Filov maliarsky koncept by sme mohli definovat ako
aktiváciu javovej stránky skutočnosti, projekciu inter-
ných vzťahov smerom navonok a ich objektivizáciu.
Rovnako portrétna tvorba Veroniky Rónaiovej sa
viaže v zásadě na tento programový koncept. Ak však
u Filu nachádzame sústredenie na externé vázby
člověka so svetom, v Rónaiovej obrazech ide predo-
všetkým o reflexiu a sebareflexiu jedinca v jeho kon-
frontácii so sebou a vecami okolo něho (Portrét sestřičky,
1977; Sama so sebou, 1977—1979; Portrét matky, 1978—
1979). Ak u Filu člověk vystupuje v rámci svojho
spoločenského statusu, u Rónaiovej nachádzame skór
konštatovanie individuálneho stavu.
Ako sme už konstatovali, v predchádzajúcom texte
v slovenskom portréte sedemdesiatych rokov zazna-
menáváme neobyčajný kvantitativný, ale i kvalitatívny
rozvoj. Pri sledovaní jeho materiálu vystupuje do po-
predia niekol’ko signifikantných systémotvorných mo-
mentov, ktoré zakladajú jeho funkcionálnu (i keď nie
morfologickú) jednotu. Základným systémotvorným


9. Veronika Rónaiová, Portrét s kúpelnou, olej, 1978—1979. Foto
T. Leixnerová

prvkom je téma vradenia individua do tohto světa,
téma jeho socializácie. Dalším příznačným momentem
je návrat k zobrazeniu na báze empirickej optiky,
k optickej konštrukcii obrazu i napriek tomu, že jeho
základ je najčastejšie diskurzívny, konceptuálny.
So základnou témou súvisí třetí významný moment —
a to charakterizácia zobrazeného v kontexte, v pro-
středí, vo vzťahoch spoločenských a súkromných, ako
aj doraz na okruhy spoločenských a morálnych význa-
mov. Zobrazený je interpretovaný ako celistvá osob-
nost a individualita na pozadí svojej spoločenskej
existencie, čo je napokon mnohokrát zdóraznené už
v samom názve obrazu (Lea Mrázová: Akademik
Szántó ; Portrét spisovatel’a E. B. Lukáča; Olga Bartoší-
ková : Žena dneška, hrdinka socialistickej práce, robotníčka
Marta Petrováj.
Ak napokon hodnotíme slovenský maliarsky portrét
sedemdesiatych rokov v historickej perspektivě, móže-
me konštatovať, že jeho program bol v mnohom pred-
pracovaný už v páťdesiatych rokoch, keď je defino-
vaná jeho základná téma a principy, aj keď vo váčšine
prípadov dochádza v praxi iba k ich priamemu spred-
metňovaniu v rámci literárnej vrstvy obrazu a nie
k ich tematizácii vo všetkých obrazových vrstvách.
Otvorenou otázkou umenia sedemdesiatych rokov,
ktorej ťažisko však překračuje problematiku našej
štúdie (i keď mnohé koncepcie v nej k nej smerujú a sú
jej čiastkovým riešením), je problém utvorenia novej
koncepcie ideového obrazu a nového typu produktív-
nej komunikácie.