Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

36

prvky uměleckého dotvorenia architektúry
svedčia o bohatých možnostiach vyjadrenia vte-
dajších tvorcov a o rozmanitosti foriem před
nástupom vrcholného baroka u nás.
Závěr
Architektúra přechodného obdobia od rene-
sancie k baroku na území Slovenska verne od-
zrkadluje potřeby života, úroveň kultúry, umě-
leckého cítenia, myslenia a problémy feudálnej
spoločnosti v 17. storočí. Obdobie raného baroka
javí sa ako rozhodný přelom, začiatok formo-
vania štýlu s novým obsahom, zápas s přede-
šlými formami a hladanie priliehajúceho výtvar-
ného stvárnenia. Nová kvalita existovala vedla
přežitého, ale stále nadobúdala převahu.
O bohatej stavebnej činnosti svědčí rozma-
nitost typov. Boli to fortifikačné stavby, pev-
nosti, zámky, hrady, kaštiele, městské obytné
stavby, kostoly a kláštory, kaplnky, památné
štípy. Niekedy aj na tej istej stavbě vidieť roz-
pory a nejednotnost názoru tvorců, kolísajúceho
medzi vžitou tradíciou, ale už silné ovplyvne-
ného novým prúdom. Najtypickejšími stavbami
raného baroka na Slovensku boli sakrálně stav-
by, ktoré vynikali kvalitou a převládali kvan-
titou; stavby ktorých investorem bol hlavný
ideolog vtedajšej doby — katolička církev. Při
hlbšom rozoberaní účelu a ich dobového posla-
nia vystupuji! do popredia záporné momenty
cirkevných stavieb, avšak odhliadnuc od týchto
argumentov, spósobených vývoj om vrcholného
feudalizmu, nemožno nevidieť ich umělecký a
architektonický přínos.
Vniknúť do problémov tvorby z odstupu tak-
mer 300 rokov umožňuje skúmanie kompozič-
ných princípov ranobarokovej architektúry.
Architektonická hmota, priestor, tektonika, pro-

porcionalita, tvaroslovie a ďalšie vyjadrovacie
prostriedky informujú a umožňujú zvážit kva-
litu stavebnej činnosti. Jednotlivé kompozičně
principy a ich zákonitosti využívali tvorcovia
sledovaného obdobia so znalosťou a obohacovali
ich citlivým zaobchádzaním. Novátorské bolo
praktické využíváme základných kategorií ar-
chitektonickej kompozície.
Na slovenskej architektúre 17. storočia je po-
zoruhodná důslednost v realizácii celkov a de-
tailov. Škála výrazových prostriedkov bola naj-
prv skromná, neskór širšia než v období rene-
sancie. Prínosom bolo novátorské formovanie
vnútorných priestorov, začiatok snahy o kom-
pozíciu váčších volných celkov v zeleni, tekto-
nická a konštrukčná odvážnosť poměrně tech-
nicky zložitých stavieb, jednota architektúry
s ostatnými výtvarnými umeniami a podriade-
nosť jednotlivých zložiek celkovému záměru.
Porušenie rovnováhy medzi nesúcimi a nese-
nými článkami málo nesmierny význam pre
zvýraznenie pósobenia architektúry na pozoro-
vatela. Architektúra nie velká svojimi skuteč-
nými rozmermi sa stávala monumentálnou a nie
jednotvárnou a nenápadnou.
V posledných desaťročiach stúpol záujem o ba-
rok vo svete i v jednotlivých národných oblas-
tiach. Poměr dnešnej doby k odkazu minulých
epoch je priaznivý, naša spoločnosť umožňuje
zaoberať sa tvorbou starých majstrov. Umenie
přetrvává dobu svojho vzniku a aj so zánikom
póvodných podmienok má čo povedať dalším ge-
neráciám, pretože je obrazom zápasu člověka
o zmocnenie sa okolitého světa.
Tak je to aj v případe ranobarokovej archli-
tektúry a jej kompozičných princípov.
Fotografie sú z archívu Katedry teorie a dějin,
architektúry, kreslenia a modelovania Fakulty
architektúry SVŠT. Obrázky kreslila Ing. arch.
Elena Lukáčová a Elena Kocková.