Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

66


6. J. Weinhart, detail výzdoby parapetu arkiera bansko-by.strického meštianskeho domu, 1636. Foto S. Mallý


7. J. Weinhart, maskarón knakarca domu na náměstí č.
22 v Banskej Bystrici, 1636. Foto S. Mallý

Výtvarné zaujme kameňosochárska výzdoba
motivickou bohatosťou i mierou variabilnosti
ornamentálno-dekoratívnych prvkov (například
masiek a hláv levov). Kvalitativně dokumentu-
je pozoruhodnejšiu úroveň v daných súvislos-
ti.ach například postava sirény v střede por-
tálu, ktorá tým prezrádza ruku samého majstra
ako realizátora. Výstavba reliéfnych scén ne-
vykazuje závažnejšie kompozičně či priestorové
hodnoty. Na rozdiel od plasticky zvýrazněných
rytmizujúcich prvkov parapetu (okrem iného
hlavy levov) sú zapuštěné do plochy nosnej ste-
ny, dějově prosté (zakaždým ide o monofigu-
rálny výjav) a kompozičně nenáročné (neutrálně
pozadie niky či minimálny náznak prostredia).
Charakter modeláoie Judity a Dávida, vsade-
nýdh do plytkých nik, naznačuje výraznější
zásah Weinhartovho spolupracovníka. Kameňo-
sochárske riešenie fasády budovy ako celku
stává sa tak zrkadlom uspósobenia Weinhartov-
ho talentu i jeho sochařských schopností. Sú-
časne poukazuje na podiel viacerých autorov
pri jeho realizácii.
Otázka prípadnej Weinhartovej činnosti
v Pirne33 ostává však naďalej otvorenou. Na-
priek osobným (neskoršie pósobenie syna Hen-
richa v tomto meste) i výtvarným dóvodom (ná-
mětové a kompozičně příbuznosti medzi sochár-
skym riešením fasády banskobystrickej stavby
a domu z roku 1624 v Pirne),34 ktoré túto hypo-