Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

14

postupné demaskovali ako ideologické lsti. Apó-
rie buržoázneho vedomia spočiatku viedli k de-
presii, dekadentným únikom a nihilizmu, aby
sa však už v ich lone začala rodit nová koncep-
cia umenia. Umělecké dielo sa na jednej straně
odmietlo chápat ako predmet vlastnenia, a na
druhej straně ako nástroj výchovnej indoktriná-
cie. Pochopilo sa ako médium gnozeologického
experimentovania, nezávislý tvořivý svět a ak-
tívny sociálny proces. Proti nacionálnemu poní-
maniu umeleckej tvorby sa postavil kozmopolit-
ný model všeludského charakteru umenia, proti
výchovnej manipulácii estetická autonómia a
slobodná kreativita, proti afirmácii moci a bo-
hatstva sociálna kritika. Reprodukovanie tradi-
cie sá nahradilo hïadanim budúcnosti. Začiatoč-
ný nihilizmus, subjektivizmus a mysticizmus sa
postupné premenil na sociálny konštruktiviz-
mus : umenie sa přestalo chápat ako únik zo sfé-
ry praktickej neslobody do sféry duchovnej slo-
body a začalo sa traktovat nielen ako ideologic-
ká kritika, spredmetnenie práva na individuálnu
slobodu, ale aj ako pretváranie materiálnej pří-
tomnosti a projektovanie budúcnosti. V dósledku
toho sa zavrhol buržoázny historizmus a nahra-
dil sa hfadaním inej, staršej, predracionálnej tra-
dicie, v ktorej nejestvoval dualizmus odcudzenia.
Zavrhnutie historizmu a jeho nahradenie futu-
rizmom sice na chvífu sproblematizovalo vztah
k minulému umeniu a postavilo otáznik i nad
existenciu múzeí. Hl’adanie pôvodnosti a pri-
rodzenosti v híbkach minulosti vrátili však afir-
matívnemu vztahu k umeniu minulosti právo-
platnost, ba navýše, podstatné rozšířili koncep-
ciu historizmu — rozšířili ideu rovnoprávnosti
nielen na prehistorické obdobia, ale aj na si-
multánně jestvujúce mimoeurópske kultúry.
Demokratizácia v časovom i priestorovom řeze
tak išla ruka v ruke so socializáciou v spoločen-
sko-stratifikačnom řeze. Je len logické, že ume-
nie ponímané ako nástroj života, nástroj jeho
pretvárania stotožnilo svoje záměry s ciefmi
socialistickej revolúcie a dalo svoje sily do jej
služieb.
Vefká októbrová socialistická revolúcia, zacie-
lená do budúcnosti a účtujúca s konzervováním
minulosti bola postavená před podobný problém
ako Francúzska buržoázna revolúcia : čo s umě-

ním prekonanej a zavrhnutej minulosti? Neza-
nedbatefnú rolu v tomto probléme zohral socio-
logický determinizmus rozpracovaný Plechano-
vom a v jeho šfapajach kráčajúcim V. M. Fri-
cem.'18 Prostredníctvom idey ekvivalencie spolo-
čensko-ekonomického a uměleckého vývinu pre-
bojúval myšlienku nevyhnutnosti vystriedania
starého umenia novým. Idea bezozvyškověho (aj
keď triednou psychológiou sprostredkovaného)
odrazu ekonomickej štruktúry uměním slúžila
však nielen na zdóvodnenie zákonitého nástupu
nového umenia spolu s nástupom novej spolo-
čenskej formácie, ale aj na zdóvodnenie nevyh-
nutnosti triednej zaangažovanosti každej ume-
leckej tvorby. Sociologický determinizmus tým
na jednej straně demaskoval zdanlivú autonó-
miu a nestrannost buržoázneho umenia, na dru-
hej straně burcoval súčasné umenie k zámernej a
programovej (ideovej !) spoločenskej aktivizácii.
Je logické, že umenie, ktoré vstúpilo do služieb
revolúcie a svoje poslanie vidělo v tvorbě bu-
dúcnosti, vnímalo všetko predchádzajúce ume-
nie vlastnou optikou. Teoretici nového umenia,
pre ktorých bola z pochopitelných dóvodov
umělecká aktivita totožná s politickou činnos-
ťou, preniesli toto kritérium na celé dějiny.
Umenie sa pochopilo dósledne sociálno-histo-
ricky, t. j. bezvýhradné sa odvodzovalo z eko-
nomickej štruktúry a identifikovalo sa s tried-
nou ideológiou.19 Hoci motiváciou tohto chápa-
nia bola aktivizácia umenia súčasnosti, jeho
logickým dósledkom bolo zavrhnutie umenia
minulosti v plnom rozsahu. Dósledný sociálno-
-historický determinizmus, absolútne stotožne-
nie s ideológiou vládnúcich tried minulých
sociálno-ekonomických formách, logicky vyús-
til do paséizmu20 — umenie minulosti sa chá-
palo ako překonané, ako zbytočná „starina“,
súca na vyhodenie na „smetisko dějin“ spolu
s triedami, ktoré zdobilo, oslavovalo alebo za-
bávalo. Keďže sa umenie plné stotožnilo s ideo-
lógiou, muselo sa logicky odvrhnúť ako ideolo-
gická slúžka a duchovné ohlupovanie, resp. za-
vádzanie.
Na případe Francúzskej buržoáznej revolúcie
sme viděli, že revolučný ikonoklazmus je po-
chopitelným sprievodným javom společenských
prelomov.21 Umenie minulosti sa zavrhuje ako