Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

17

ciálno-historických podmienok. loffeho před-
stava kultúry přítomnosti ako pretnutia hori-
zontály dějin s vertikálou súčasnosti,37 model
systému kultúry ako simultaneity sukcesívne
navrstvených tradicií, ktoré sa potencionálně či
aktuálně zúčastňuj ú na formovaní umeleckej
kultúry novej spoločnosti, boli přesvědčivými
teoretickými zdóvodneniami nutnosti citlivého,
afirmatívneho, ale zároveň aktívneho postoj a
k umeleckej tradicii. Je pochopitelné, že upro-
střed víru prvých porevolučných desaťročí
sebahladania novej spoločnosti unikla táto po-
zoruhodná iniciativa pozornosti, ktorú by si za-
sluhovala. Vztah ku kultúrnej minulosti sa za-
čal odehrávat v súradniciach boja za gnozeolo-
gicky nadčasovú platnost umenia,38 čo išlo bok
po boku s novým historickým normativizmom.
Vztah k umeleckej minulosti přestal byť pred-
metom diskusií a problémom, tradícia nadobud-
la opátovný význam, nastolila sa historická
norma. Revolúcia vystúpila z obdobia hladania
a vstúpila do fázy upevňovania svojich výdo-
bytkov, stabilizácie novej štruktúry. Úcta k vy-
branej a preferovanej (vzorovej) minulosti sa
stala záváznou. Bolo třeba ešte vela času, aby
sa minulost přestala stavať proti přítomnosti,
jedna tradícia proti druhej, aby sa pochopila
ich dialektická väzba.
Aké zovšeobecnenia, aké poučenia možno vy-
vodit z předloženého náčrtu? Dovolíme si po-
núknuť niekolko :
1. potvrdzuje známu pravdu, že Velká októbro-
vá socialistická revolúcia priniesla množstvo
ideí, z ktorých nejedna zostáva dodnes nedoce-
něná. Ide o myšlienky, z ktorých možno i dnes
čerpat inšpiráciu, a ku ktorým sa preto třeba
vracať. Avšak len za předpokladu, že ich bude-
me chápat nezaslepene, nepredpojate a v širo-

kých historických súvislostiach. Túto výhodu
nám poskytuje dostatočný historický odstup.
2. Upozorňuje nás na skutočnosť, že koncepty,
ktoré s takou samozrejmosťou používáme, kto-
rými tak bezstarostné, takmer bezmyšlienkovi-
te narábame pokladajúc ich za odvěké a věčné
(ako například aj „kultúrne dedičstvo“) sú his-
torickými výtvormi, ktoré v sebe nesú dějinný
prameň, motivácie svojho zrodu i následné his-
torické transformácie. To nás nabáda pripome-
núť si často zabúdanú pravdu, že všetko, čo
tvoří súradnice nášho světa — pojmy, ktorými
ho poznáváme, nástroje, ktorými ho ovládáme,
inštitúcie, ktorými ho organizujeme i myšlien-
ky, kategorie a představy, ktorými si ho polud-
šťujeme — je konkrétné historické. V ludskom
svete niet nadčasovosti — okrem historicity.
3. Tomu nasvědčuje napokon aj to, že dialektika
kontinuity a diskontinuity sa v revolučných
obdobiach nestráca, ale naopak, tematizuje.
Umenie přitom nadobúda mimoriadny význam.
Je obsadzované takpovediac do oboch hlavných
rolí. Symbolizuje tak tradíciu, ako aj utópiu.
Revolučná i porevolučná prax sa na umění nie-
len odreagúva, ale si na ňom aj „na nečisto“
skúša praktické riešenia. Revolúcia si právě na
umění symbolicky rieši vzťah k minulosti
i k budúcnosti. Umenie totiž umožňuje toto
symbolické preskúšanie najrýchlejšie, „v koc-
ke“, a relativné najbezbolestnejšie (netečie krv,
padajú len kamenné či dřevené hlavy). V oboch
úlohách však umenie nie je celkom pasivné.
Berie na seba rolu obětovaného i obetujúceho,
čím pomáhá odreagúvať extrémy. Sprostredku-
je kontakt s minulosťou i s budúcnosťou. Umož-
ňuje překonat zviazanosť konkrétnou chvílou.
Sprostredkuje kontinuitu minulosti a budúc-
nosti.

Poznámky
1 Instruktivný prehlad vývinu pojmu „revolúcia“ po-
dal HROCH, M.: Buržoazní revoluce jako teoretický
problém (Vývoj názorů na revoluci a diskuse o revo-
lučních teoriích). In: HROCH, M.: Buržoazní revo-
luce v Evropě. Praha 1981, s. 11—122. Pozři tiež

BERDING, H.: Revolution als Prozess. In: Histori-
sche Prozesse. München 1978, s. 266—289.
2 O chápaní tradicie v osvietenskej historiografii, pozři
CASSIRER, E. : The Philosophy of the Enlighten-
ment, Princeton 1951, s. 206 a n. Kritika osvietenské-