Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1995)

1. Hrobka grófky Gabriely Radetzky von Radetz (f 1888), fran-
cúzsky pieskovec. Zentralfriedhof Viedeň (súčasný stav)

Marschalko (1819-1877), Miklós Izsó (1831-1875),
Gyula Donáth (1850-1909), Alojz Stróbl (1856-
1926), György Žala (1858-1937), Ede Kallós (1866-
1952), Miklós Ligeti (1871-1944), Jozef Damko
(1872-1955)5 a vo Viedni činní Caspar von Zum-
busch (1830-1915), Otto König (1838-1920), Karl
Kundmann (1838-1919), Eduard Hauser (1840-
1915), Johannes Benk (1844-1914), Viktor Oskar
Tilgner (1844-1896), Heinrich Natter (1846-1892),
RudolfWeyer ( 1847-1914), Edmund Hellmer (1850-
1935), Josef Lax (1851-1909), Richard Kauffungen
(1854-1942),Theodor Charlemont (1859-1938), Jo-
sef Engelhart (1864-1941), Fritz Zerritsch (1865-
1938), Carl Anselm Zinsler (1867-1940).6
Ked Viktor Oskar Tilgner, bratislavský rodák
žijúci od svojich dvoch rokov v cisárskej metropo-
le, dostal prvé objednávky na náhrobky, bol už zná-

mým a uznávaným umelcom, najmä vďaka svojim
originálnym (polychromovaným) portrétnym bus-
tám,7 ktorými v Rakúsku oživil barokové a rokoko-
vé principy.8 Rád sa pohrál s látkami (bohatými dra-
périami, do ktorých zahaloval svoje modely),
záhybmi šiat, čipkami, vlasmi a účesmi, využívajúc
efektnú hru světla a tieňa. Oceňovalo sa jeho virtu-
ózne spracovanie pokožky tváře - či už mladej a hlad-
kej alebo vráskavej - rovnako ako jeho mimoriadny
talent pre vystihnutie charakteru.9 Precizně vypraco-
vanie detailov, dekoratívnosť, barokový pátos a oso-
bitost poňatia sochárskeho portrétu modelovaného
neviazane s použitím maliarskych prvkov konveno-
valo dobovému vkusu Viedenčanov. Tilgner však
nebol len neobarokistom: prvé práce robil pochopi-
telné v duchu akademizmu, umělecké zásady anti-
ky, renesancie a klasicizmu mu tiež neboli cudzie
(upevnil si ich aj počas štúdijného pobytu v Talian-
sku); fontány, ktoré vytvořil, možno označit za neo-
renesančné;’°niektoré portréty a niektoré monumen-
tálně veřejné pomníky za realistické.11 Štýlovou
rozmanitosťou sa vyznačujú aj jeho náhrobky, hoci
ich počet nepřesahuje tucet.
Nachádzajú sa prevažne na viedenskom Ústred-
nom cintoríne (Zentralfriedhof), otvorenom dva dni
před sviatkom Všechsvátých v roku 1874. Ich ume-
leckohistorické analýzy sú publikované po prvýkrát
v dizertačnej práci Barbary Haubold,12ktorá sa stala
základným východiskem pre tuto štúdiu.
Z náhrobku grófky Gabriely Radetzky von Ra-
detz (1863-1888), vyhotoveného v roku 1888,13mož-
no dnes na cintoríne vidieť už len jeho architekto-
nickú část, dielo kamenára Josefa Sedera. (obr.l)
Mramorovú, 210 cm vysokú sochu ženy (obr.2) od
Tilgnera nedávno předali a nachádza sa v súkrom-
nom majetku v Rakúsku.14Povodně stála na schodí-
koch, ktoré viedli k pomyselným dverám hrobky,
pripomínajúcej římsky chrám. Pravou bosou nohou
vystupovala na posledný stupienok, pričom pravi-
cou pridržiavala křídlo pootvorených dveří. Zobra-
zená bola ako sa ešte raz bolestné obzerá, položiac
si svoju lavú ruku na hruď, s melancholickým po-
hladom na miesto odkial odchádza. Má krásné mo-
delovaná tvář s mandlovými očami, rovným nosom
a mäkko pôsobiacimi ústami. Mierne vlnité vlasy má
vzadu zopnuté do uzla, až na dva pramene, ktoré sto-
čené nahor, sú zviazané mašličkou. Šaty s krátkými

68