Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1995)

Ikony na východnom Slovensku
Alexander FRICKÝ

Medzi významné diela maliarskeho umenia
na Slovensku patria ikony. Sú to obrazy s nábo-
ženskou tematikou používané pri výkone kultu
východného obřadu. Historici umenia odvodzo-
vali tradičné ich pôvod od „pohřebných portré-
tov“, ktoré malované na deštičkách vkládali
Egypťania v mieste tváře zosnulého do zábalu
múmie. I prvé křesťanské ikony majú svoj pô-
vod v pohrebnom kulte. Znázorňovali „portréty
za svátých vyhlášených zemřelých.“ 1 Postupné
sa objavujú svátci na obrazoch ako sprievod Kris-
ta, Matky Božej a nakoniec opradení biblický-
mi výjavmi. Medzi najstaršie a najvzácnejšie
patria ikony z kláštera sv. Kataríny na hoře Si-
naj na Sinajskom poloostrove, najmá tie zo 6.
storočia.2
Vznik a vývoj ikony má však aj svoje hlbšie
ideové a teologické kořene. Súvisí so zobrazo-
váním Boha a svátých v Církvi. Křesťanstvo
v prvých počiatkoch vychádzalo medziiným
z knihy Exodus. V obavě před modloslužobníc-
tvom zakazovalo zobrazovat Boha (Ex. 20,3,4,5).
Po Milánskom edikte Konštantína Velkého (r.
313) nastal i v zobrazovaní a v uctievaní obra-
zov obrat. Teolog východného obřadu Bazilios
Velký (300-379) vyslovil podstatná tézu v otáz-
ke malovania a uctievania obrazov: „... v obra-
ze uctieva veriaci jeho Praobraz. Bozkávajúc
obraz Krista, bozkáva samotného Krista v jeho
nebeskej slávě...“Túto tézu opieral o evanjelium
sv. Jána, ktorý napísal: „Na počiatku bolo Slovo

a Slovo bolo u Boha... A Slovo telom sa stalo...“
(Ján 1,14). Učenie o vtelení Syna Božieho do
ludskej podoby umožňovalo teologické učenie
vyjadriťaj formálně-obrazom. A tým je ikona,
ktorá svojím spósobom sprítomňuje veriacemu
uctievaného. Bozkávanie obrazu Krista na iko-
ně představuje najintenzivnější stupeň uctieva-
nia Praobrazu, na rozdiel od modloslužobnícke-
ho klaňania sa Izraelitov zlatému telaťu po tom,
čo sa v púšti odvrátili od Hospodina (Ex. 32,7,8).
Napriek týmto rozporuplným náhladom zaberá
ikona v učení církví východného obřadu zvlášt-
ně postavenie z ontologického hladiska. Ikonám
pripisujú determinačnú moc, ikona zobrazuje
predmet, ktorý je mimo nej, no nie je len zobra-
zením alebo ilúziou, ale vyjadřuje aj hlbšie du-
chovné vztahy a hodnoty.3 Tento hlboký nábo-
ženský obsah ikony vyjadrujú ikonopisci nielen
základnými maliarskymi výtvarnými prostried-
kami (kresba, farba, malba, kompozícia), ale aj
špecifickými ikonopiseckými vyjadřovacími
prostriedkami (symbolika, monumentalita, hie-
rarchická perspektiva, hypertrofia a pod.). Tie-
to špecifické vyjadrovacie prostriedky vyjadru-
jú aj formálnu odlišnost’ ikon od malieb v zá-
padnom umění.
Rozvojom teologie a dogmatiky překonala
ikona zložitý vývoj. Cirkevný učitel Gregor Vel-
ký (540-604) nazval ikonu „biblia pauperum“-
bibliou chudobných, bibliou tých, ktorí nevedeli
čítat', a ku ktorým sa slovo Božie dostávalo pros-

168