Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1995)

Náhrobky Viktora Oskara Tilgnera
a ich význam v sepulkrálnom umění
Marta HERUCOVÁ

Koncom 18. a na začiatku 19. storočia došlo
k stagnácii cintorínovej kultúry. Příčinou boli via-
ceré nariadenia Jozefa IL, ktorými sa zrušili vnútro-
mestské cintoríny, hrobky v kostoloch a kláštoroch.
Obmedzili sa pohřebné pompy: zesnulých po obřa-
de v kostole odvázali bez akejkolvek okázalosti,
nahých, v truhle s výsuvným dnom na cintorín
umiestnený za mestom, kde ich ukládali do společ-
ných šachtových hrobov, bez ohladu na vieru a stav.
Z dobového pohladu ovplyvneného racionalistický-
mi tendenciami, účelom pochovávania bol rozklad
tiel (čomu by truhla i oděv bránil). Náhrobky boli
zakázané, a ak vóbec, mohli byť len pri múre cinto-
rína, ktorý mal zdobiť len jeden jednoduchý společ-
ný kříž. Mnohé tieto nariadenia boli však časom (eš-
te za vlády Jozefa II.) odvolané alebo pozměněné.
Situácia sa výraznejšie změnila po polovici 19.
storočia predovšetkým rozvojom miest a emancipač-
nými snahami meštianstva, ktoré sa už odmietalo
zmieriť s tým, že člověk má byť pochovaný „len tak”,
niekde do zeme. Nepřijímalo ani zobrazovania hroz
smrti, za hroznů považovalo chorobu a nie smrť.
Pohřebné ceremonie nadobúdali teatrálny a bombas-
tický charakter, v mnohom napodobňovali pompéz-
nosť posledných odchodov príslušníkov Habsburské-
ho rodu, ktoré připomínali časy baroka.1 Úlohu tu
zohral nielen kult smrti viktoriánských čias, ale aj
kult osobnosti, za ktorý Europa vďačí najmä Napo-
leonovi. Zakladali sa nové městské cintoríny podlá
přísných estetických noriem a často s vysokými
uměleckými nárokmi. Každý občan chcel mať mies-
to svojho věčného odpočinku označené nielen me-
nom, ale ak mu to financie dovolovali, tak aj „pěk-

ným” náhrobkom. Cintorín sa stal pokojnou oázou
velkoměsta, miestom, ktoré počítalo s účasťou člo-
věka pri ukládání zesnulého do hrobu a po prvýkrát
v historii s jeho častějšími návštěvami. Preto aj ten
najskromnější náhrobek mal obsahovat niečo, čo by
evokovalo spomienku, inšpirovalo k rozjímaniu...
Rekvizity k tomu sa pozbierali zo všetkých čias
a najčastejšie sa aplikovali spolu so znovuoživený-
mi typmi antických pomníkov. Dialo sa tak v duchu
dobového akademizmu, klasicizmu, empíru, roman-
tizmu, biedermeieru, historizmu, secesie. Východis-
kem pre náhrobkovú tvorbu sa stali diela Georga
Raphaela Donnera (1683-1741),2 Antonia Canovu
(1757-1822) a Bertela Thorvaldsena (po 1768-
1844).3
Náhrobok sa stal záležitosťou spoločenskej pre-
stiže, preto příslušníci takmer všetkých spoločen-
ských vrstiev - štátnici, politici, finančníci, obchod-
níci, vědci, umělci, šlachtici - zverovali jeho
zhotovenie renomovanému sochárovi či architekto-
vi. Európske nekropoly 19. storočia zaplnili monu-
mentálně, zváčša figurálně náhrobky - před tému
smrti sa dostali obrazy smútku a lásky, módného
dolorizmu, krásy ludského těla, súkromných i intím-
nych scén, svojími abstrakciami a idealizáciami často
mátúce svojou nejasnosťou4 a neraz úplné vzdialené
od cirkevných predstáv o pietea pobožnosti. V tých-
to imaginárnych múzeách, ktoré v historii nemajú
obdobu, a opätovne v kostoloch a panských sídlach,
nachádzame diela celej generácie sochárov, tých naj-
významnejších svojej doby, nie zrovna najpriazni-
vejšej pre rozvoj sochárstva, akými boli v Budapeš-
ti pósobiaci Štefan Ferenczy (1792-1856), Ján

67