DOI Page / Citation link:
https://doi.org/10.11588/diglit.51729#0277
Note: This is an additional scan to display the colour reference chart and scalebar.
0.5
1 cm
OJ
o
o
o
189
0)
o
ŤĎ
O
0)
cr
E
o
(D
O)
(Ü
0)
□
□
o
d
CÛ
pracovali s tzv. starým uměním, kedže postoj
komunistického štátu k pamiatkam starého ume-
nia bol ideologicky determinovaný. Na druhej
straně, komunistický štát přepracovaným systé-
mem tzv. úkolových akcií, ale aj formou iných
opatření a postupov, začal od začiatku páťdesia-
tych rokov s vysokým přeplácáním tých výtvar-
níkův, ktorí boli ochotní ideológiu svojho nové-
ho mecéna a patrona dobrovolné verejne osla-
vovat. Ba postupné, prezieravo, právnym kodi-
fikovaným róznych výhod adresovaných priamo
výtvarníkům, komunistická totalita „podpláca-
la“ za akési mlčanie nepriamo vlastně všetkých
akademických výtvarníkův ako svojich laten-
tných ohrozovatelbv, znižujúc tým riziko ich po-
tenciálneho veřejného nesúhlasu, resp. disiden-
tstva.
Postoj komunistickej moci k historikovi
umenia bol však iný a aj komunistickej ideolo-
gii poplatného výtvarníka a historika umenia
»ddelovala velká společenská priepasť.
Samotní historici a kritici výtvarného ume-
úa radikálnu změnu svojho spoločenského pos-
venia zrejme dost dlho vědomo nereflektovali,
j napriek tomu sa ju však celé páťdesiate roky
ko obec otvorene zdráhali přijat. Slovenská vý-
arná podoba sorely nemala medzi slovenský-
i kunsthistorikmi zdaleka taký ohlas, ako me-
zi výtvarníkmi. Nepochybné aj preto, že total i-
u ponúkaný ekonomický stimul tu nebol tak
íkavý a pokušenie preto nebolo tak velké. Ne-
tožno však opomenúť viaceré tendenčné state
ätdesiatych rokov pochádzajúce z autorskej
ielne Radislava Matuštíka, Tomáša Štrausa,
ublikačnú a organizačnú aktivitu Mariana Vá-
?ssa, ako aj niektoré, už spomínané příspěvky
dadimíra Wagnera. Aktivnější boli však v tej
obe u nás píšuci výtvarníci, ako například Ste-
in Bednář, Ladislav Čemický, P.M. Fodor a ďal-
í. Profesionální historici umenia, absolvujúci
páťdesiatych rokoch, v drvivej váčšine už po-
as svojich štúdií rezignovali na post kritikov
teoretikov moderného výtvarného umenia
únikovo sa špecializovali na tzv. staré umenie.
0)
0
<D
0)
O
CD
0
CD
0
CM
ÍD
0
v boji o holú existenciu, vmanipulovávaný do
pozície služobníka každého, oficiálnej ideolo-
gii poplatného akademického výtvarníka. Ked-
že štátna komunistická moc bola ako každá iná
forma totality dostatočne silná, aby rozhodovala
nielen o tom, čo sa bude vystavovat, ale aj o tom,
čo sa bude o vystavených uměleckých prácach
písať, bolo akékolvek veřejné zaujatie objektív-
ne-kritického postoj a a následné vyslovenie kri-
tického súdu nežiadúce a zásluhou prísnej cen-
zúry prakticky aj nemožné. Historik umenia už
nebol nič viac ako vernisážová kulisa, pseudote-
oretik, s posláním referovat, nezávázne komen-
tovat a impresivně vykládat představované, ofi-
ciálnou mocou starostlivo vyselektované výtvar-
né diela. Samozřejmé bez uplatnenia tradičných,
prinajmenšom od 19. storočia zaužívaných nor-
matívnych kvalitatívnych kritérií výtvarnej kri-
tiky a s tým, že pseudovedeckým aktivitám sa
začal prisudzovg^'
vědeckosti. V z|
nia samotných
Tomáš Štraus rc
poslanie kritika:
nosti nehovoří tl
dysi, nevyjadřuj
nový vkus, ale.
ských záujmov, t
né estetické krité
a v tom istom r -
tvarný život otv< b
ná kritika sa u n Ë x
věci používá cel -
na celú oblast vý = N
štatovať, že aspe -
vo zvyku nazýv
referentskou prá Ë-
čin bol vo svojo: =7
Kunsthistoril E~
cítil tuto svoju d =-
o jeho prácu nel
nom umělecko E-
a v závislosti nalĚ-^
A to aj v prípadi=-
= OJ
o
o
o
189
0)
o
ŤĎ
O
0)
cr
E
o
(D
O)
(Ü
0)
□
□
o
d
CÛ
pracovali s tzv. starým uměním, kedže postoj
komunistického štátu k pamiatkam starého ume-
nia bol ideologicky determinovaný. Na druhej
straně, komunistický štát přepracovaným systé-
mem tzv. úkolových akcií, ale aj formou iných
opatření a postupov, začal od začiatku páťdesia-
tych rokov s vysokým přeplácáním tých výtvar-
níkův, ktorí boli ochotní ideológiu svojho nové-
ho mecéna a patrona dobrovolné verejne osla-
vovat. Ba postupné, prezieravo, právnym kodi-
fikovaným róznych výhod adresovaných priamo
výtvarníkům, komunistická totalita „podpláca-
la“ za akési mlčanie nepriamo vlastně všetkých
akademických výtvarníkův ako svojich laten-
tných ohrozovatelbv, znižujúc tým riziko ich po-
tenciálneho veřejného nesúhlasu, resp. disiden-
tstva.
Postoj komunistickej moci k historikovi
umenia bol však iný a aj komunistickej ideolo-
gii poplatného výtvarníka a historika umenia
»ddelovala velká společenská priepasť.
Samotní historici a kritici výtvarného ume-
úa radikálnu změnu svojho spoločenského pos-
venia zrejme dost dlho vědomo nereflektovali,
j napriek tomu sa ju však celé páťdesiate roky
ko obec otvorene zdráhali přijat. Slovenská vý-
arná podoba sorely nemala medzi slovenský-
i kunsthistorikmi zdaleka taký ohlas, ako me-
zi výtvarníkmi. Nepochybné aj preto, že total i-
u ponúkaný ekonomický stimul tu nebol tak
íkavý a pokušenie preto nebolo tak velké. Ne-
tožno však opomenúť viaceré tendenčné state
ätdesiatych rokov pochádzajúce z autorskej
ielne Radislava Matuštíka, Tomáša Štrausa,
ublikačnú a organizačnú aktivitu Mariana Vá-
?ssa, ako aj niektoré, už spomínané příspěvky
dadimíra Wagnera. Aktivnější boli však v tej
obe u nás píšuci výtvarníci, ako například Ste-
in Bednář, Ladislav Čemický, P.M. Fodor a ďal-
í. Profesionální historici umenia, absolvujúci
páťdesiatych rokoch, v drvivej váčšine už po-
as svojich štúdií rezignovali na post kritikov
teoretikov moderného výtvarného umenia
únikovo sa špecializovali na tzv. staré umenie.
0)
0
<D
0)
O
CD
0
CD
0
CM
ÍD
0
v boji o holú existenciu, vmanipulovávaný do
pozície služobníka každého, oficiálnej ideolo-
gii poplatného akademického výtvarníka. Ked-
že štátna komunistická moc bola ako každá iná
forma totality dostatočne silná, aby rozhodovala
nielen o tom, čo sa bude vystavovat, ale aj o tom,
čo sa bude o vystavených uměleckých prácach
písať, bolo akékolvek veřejné zaujatie objektív-
ne-kritického postoj a a následné vyslovenie kri-
tického súdu nežiadúce a zásluhou prísnej cen-
zúry prakticky aj nemožné. Historik umenia už
nebol nič viac ako vernisážová kulisa, pseudote-
oretik, s posláním referovat, nezávázne komen-
tovat a impresivně vykládat představované, ofi-
ciálnou mocou starostlivo vyselektované výtvar-
né diela. Samozřejmé bez uplatnenia tradičných,
prinajmenšom od 19. storočia zaužívaných nor-
matívnych kvalitatívnych kritérií výtvarnej kri-
tiky a s tým, že pseudovedeckým aktivitám sa
začal prisudzovg^'
vědeckosti. V z|
nia samotných
Tomáš Štraus rc
poslanie kritika:
nosti nehovoří tl
dysi, nevyjadřuj
nový vkus, ale.
ských záujmov, t
né estetické krité
a v tom istom r -
tvarný život otv< b
ná kritika sa u n Ë x
věci používá cel -
na celú oblast vý = N
štatovať, že aspe -
vo zvyku nazýv
referentskou prá Ë-
čin bol vo svojo: =7
Kunsthistoril E~
cítil tuto svoju d =-
o jeho prácu nel
nom umělecko E-
a v závislosti nalĚ-^
A to aj v prípadi=-
= OJ