DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Bakoš, Ján: Paths and strategies in the historiography of art in Central Europe
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.31178#0124
lizmu však předpokládalo i kritičku revíziu staršej,
etnicky chápanej „Kunstgeographie". K tomu došlo
na zlome 60. a 70. rokov (R. Haussherr). Na základe
toho bolo možné podniknúť i pokus o neetnické,
etatistické traktovanie dějin německého umenia, t. j.
ako dějin umenia super-štátu — Svätej říše rímskej
(W Brauenfels).
Od konca 60. rokov sa aj v historiograhách
umenia východnej časti strednej Európy objavuje
snaha prekonať izolacionishckú, nacionálno-etatis-
tickú koncepciu pomocou idey (východnej) strednej
Európy ako spoločného a špecihckého uměleckého
celku (L. Vayer, J. Bialostocki, A. Karlowska-Kam-
zowa). Hfadanie spoločného menovatefa umenia
stredo-východnej Európy bolo tentoraz reakciou
na sovietsky hegemonizmus. V súvislosti s touto
koncepciou sa však začala nahrádzať aj paradig-
ma umenia ako autonómne-formového vývoja
inštrumentálno-sociologickým ponímaním. Ldohu
katalyzátora pri tejto zmene paradigmy pojmu ume-
nia zohrávala ikonologická metoda. Idee východo-
-stredoeurópskeho uměleckého organizmu sa však
nepodařilo definitivně vytesniť dominantnú národ-
no-štátnu koncepciu dějin umenia strednej Európy.
Právě v 70. až 80. rokoch vrcholí úsilie o skoncipo-
vanie syntetických umeleckohistorických panorám
jednotlivých (národných) štátov (R. Chadraba a kok,
E. Marosi a kol.).
Až proces zjednocujúcej sa Európy koncom 90.
rokov priniesoi postupné přeneseme ťažiska na
transnacionálne chápanie dějin umenia strednej
Európy (Th. DaCosta Kaufman, tzv. Jaggielonský
projekt koncipovaný R. Suckalem). Tento trend sa
přihlásil k myšlienke východnej strednej Európy ako
špecihckého uměleckého organizmu a programovo
sa zacielil na dehnitívne nahradenie izolovaných
národno-štátnych dějin umenia strednej Európy
dějinami transnacionálneho a polyfónneho stredo-
európskeho uměleckého celku (najnovšie „Han-
dbuch" dějin umenia v strednej Europe připravovaný
v Geisteswissenschaftliches Zentrum Geschichte
und Kultur Ostmitteleuropas, Leipzig). Keďže sa
přitom umenie chápe ako inštrument objednávatefov
a umeleckohistorický proces sa traktuje ako „kultúr-
ny transfer", dějiny národných štátov sa transformuji!
na dějiny štátno-dynastické.
Ani najnovšie syntézy dějin rakúskeho, pofského
a německého umenia, realizované v uplynulej deká-
dě (H. Fillitz a kol., A. S. Labuda a kok, H. Klotz
— M.Warnke, R. Suckale, B. Klein a kol.), nemožno
totiž považovať za prežívanie izolacionistického
národného patriotizmu. Sú skór aplikáciou doktríny
Európskej unie ako kultúrnej polyfonie. Sú teda i prí-
spevkom k dějinám európskeho umenia poňatým
ako kultúrna výměna a internacionálna komunikácia.
Pravda, idea natofko širokého chápania dějin umenia
strednej Európy, aby hranice medzi hou a ostatným
európskym kontinentom neboli dóležité, t. j. dějin
stredoeurópskeho umenia ako plné európskeho fe-
noménu (ako to propaguje Th. DaCosta Kaufmann),
zostáva naďalej výzvou. Zdá sa však, že ani v tomto
případe sa nebude možné zaobísť bez takých poj-
mov ako je diseminácia, migrácia, transfer, výměna,
hybridizácia či provincia a periféria.
118
etnicky chápanej „Kunstgeographie". K tomu došlo
na zlome 60. a 70. rokov (R. Haussherr). Na základe
toho bolo možné podniknúť i pokus o neetnické,
etatistické traktovanie dějin německého umenia, t. j.
ako dějin umenia super-štátu — Svätej říše rímskej
(W Brauenfels).
Od konca 60. rokov sa aj v historiograhách
umenia východnej časti strednej Európy objavuje
snaha prekonať izolacionishckú, nacionálno-etatis-
tickú koncepciu pomocou idey (východnej) strednej
Európy ako spoločného a špecihckého uměleckého
celku (L. Vayer, J. Bialostocki, A. Karlowska-Kam-
zowa). Hfadanie spoločného menovatefa umenia
stredo-východnej Európy bolo tentoraz reakciou
na sovietsky hegemonizmus. V súvislosti s touto
koncepciou sa však začala nahrádzať aj paradig-
ma umenia ako autonómne-formového vývoja
inštrumentálno-sociologickým ponímaním. Ldohu
katalyzátora pri tejto zmene paradigmy pojmu ume-
nia zohrávala ikonologická metoda. Idee východo-
-stredoeurópskeho uměleckého organizmu sa však
nepodařilo definitivně vytesniť dominantnú národ-
no-štátnu koncepciu dějin umenia strednej Európy.
Právě v 70. až 80. rokoch vrcholí úsilie o skoncipo-
vanie syntetických umeleckohistorických panorám
jednotlivých (národných) štátov (R. Chadraba a kok,
E. Marosi a kol.).
Až proces zjednocujúcej sa Európy koncom 90.
rokov priniesoi postupné přeneseme ťažiska na
transnacionálne chápanie dějin umenia strednej
Európy (Th. DaCosta Kaufman, tzv. Jaggielonský
projekt koncipovaný R. Suckalem). Tento trend sa
přihlásil k myšlienke východnej strednej Európy ako
špecihckého uměleckého organizmu a programovo
sa zacielil na dehnitívne nahradenie izolovaných
národno-štátnych dějin umenia strednej Európy
dějinami transnacionálneho a polyfónneho stredo-
európskeho uměleckého celku (najnovšie „Han-
dbuch" dějin umenia v strednej Europe připravovaný
v Geisteswissenschaftliches Zentrum Geschichte
und Kultur Ostmitteleuropas, Leipzig). Keďže sa
přitom umenie chápe ako inštrument objednávatefov
a umeleckohistorický proces sa traktuje ako „kultúr-
ny transfer", dějiny národných štátov sa transformuji!
na dějiny štátno-dynastické.
Ani najnovšie syntézy dějin rakúskeho, pofského
a německého umenia, realizované v uplynulej deká-
dě (H. Fillitz a kol., A. S. Labuda a kok, H. Klotz
— M.Warnke, R. Suckale, B. Klein a kol.), nemožno
totiž považovať za prežívanie izolacionistického
národného patriotizmu. Sú skór aplikáciou doktríny
Európskej unie ako kultúrnej polyfonie. Sú teda i prí-
spevkom k dějinám európskeho umenia poňatým
ako kultúrna výměna a internacionálna komunikácia.
Pravda, idea natofko širokého chápania dějin umenia
strednej Európy, aby hranice medzi hou a ostatným
európskym kontinentom neboli dóležité, t. j. dějin
stredoeurópskeho umenia ako plné európskeho fe-
noménu (ako to propaguje Th. DaCosta Kaufmann),
zostáva naďalej výzvou. Zdá sa však, že ani v tomto
případe sa nebude možné zaobísť bez takých poj-
mov ako je diseminácia, migrácia, transfer, výměna,
hybridizácia či provincia a periféria.
118