Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 4.1970

Page: 151
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1970/0157
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
. . . nemá skutečný, nýbrž jen obrazný, symbolický
ráz . . .“.49aCassirer tak vybudoval filozofiu pansym-
bolizmu, podlá ktorej nielen svět, ale aj všetky
výtvory 1’udskej kultúry sú symbolické.50 Právě
tým umožnil ikonológom odvolávat sa na něho
při svojej interpretácii umenia ako symbolu.
V základe tohto cassirerovského pansymbolizmu
však naďalej ostává kantovské dediČstvo: aprio-
rizmus.5°a Ak je totiž symbol poukazovanie mimo
seba, ak je nesením nějakého vyššieho, skrytého
zmyslu, je otázne, ako može byt symbolom svět
ako celok. Vynára sa otázka: kto rozhoduje o tom,
že je svět symbolom? Pre koho je svět symbolom?
Tam, kde přestává ludská znalost světa, tam, kde
je priepast ne védo ma a neznáma, možno tam ho-
vořit o symbole? Veď symbol je založený právě
aprioristicky, teda na zahalení, na vložení zmyslu
do niečoho iného. Ak by teda mal byt svět sym-
bolom ako celok, musel by byt len symbolom
božím. Ale ako sa to može člověk odvážit povedat?
Symbolické chápanie světa je teda predstieranie
znalosti niecoho, čo známe nie je. Symbol sa po-
hybuje len v medziach známého, ale je známe,
že svět nie je súčet vopred daného, ani sa nedá
uviest na spoločného menovatela predpoklada-
telného. Tak ako Cassirerov pansymbolizmus po-
nechává celú velkú a možno povedat podstatnú
stránku světa nepovšimnutá, tak aj umenovedná
teória symbolu stroskotáva tam, kde sa začína
priepast bytia.51 Kde je to v umeleckom diele
viditelné?
Na rozdiel od Mannheima, ktorý za příklad
onej třetej, totalizujúcej vrstvy zmyslu uvádza
Rieglov pojem „Kunstwollen“,52 Panofsky aj táto
vrstvu chápe aprioristicky, kedže ju chápe ako
symbol. Dokládá to aj hierarchia vrstiev, aj cha-
rakter vrstiev predchádzajúcich. Viděli sme, že
dve predošlé vrstvy boli Panofským poňaté pa-
sivné, ako reprodukcia predmetnosti, pričom prvá,
menej apriórna predmetnosť bola znásobená pred-
metnosťou vyššou, pojmové konvenčnejšou. Táto
sa potom stává základom vrstvy tretej — symbo-
lickej, ktorá vlastní jej skrytý zmysel. Tým je
spósobené, že súc vlastně zmyslom druhej vrstvy,
vrstvy skrytého zmyslu nie je ničím iným než tiež
vrstvou spojmovávacou. Táto trhlina v Panof-
ského chápaní je velmi zřetelná v zvulgarizová-
ných aplikáciách jeho teorie, kedy sa vrstvy zmyslu
nechápu fenomenologicky, nechápu sa ako vrstvy
odhalovania podstaty, ale len ako vrstvy stupňa

obecnosti pojmové známého, teda tak, že na naj-
vyššom mieste sa nachádza takzvaný kozmolo-
gický význam a pod ním například morálny vý-
znam atd. Rovina podstatnosti je tu všade rov-
naká. Panofského poňatie tým vedie k tomu, že
umělecké dielo sa chápe ako pasivné opakovanie
či pozmeňovanie vopred daného a známého. Tým
je dielo zúžené na rovinu předmětného námětu
a jeho pojmového zmyslu. Dielo je tak samo čisto
předmětným opakováním apriority, a aj jeho
obsahy vyňaté zo skutočnosti sú už vopred stano-
venými pojmovo-predmetnými obsahmi. Pone-
chává sa stranou celá tá oblast uměleckého diela,
ktorú by sme mohli nazvat vynáraním ešte nevy-
nořeného, zviditelňováním dosial neviděného.53
Umenie je v ikonologickom poňatí zbavené mož-
nosti poznania.
V tomto svetle sa nám ukáže aj často opakovaná
výčitka na adresu ikonológie, že totiž nepostihuje
umeleckú hodnotu diel a že všetky diela nivelizuje
ako povrchový přejav ovela hlbšie zakorenenej
pravdy. Umělecká hodnota totiž bytostné súvisí
právě s dielom ako bytím a vynáraním tohto
bytia, umělecké dielo totiž vyjavuje dosial nede-
finované, bezpředmětné obsahy, vynára prvoro-
denú pravdu (Heidegger).54 A právě vynorenie
dosial nedefinovaného, neskonvenčneného je pod-
statou umeleckej hodnoty. Podlá Panofského
chápania by bolo umenie len interpretáciou spred-
metnených, definovaných, i ked neuvědomělých
obsahov. Námět, ktorý je ich prejavom, je však
len tou rovinou uměleckého diela, ktorá slúži na
popretie, ktorá je zakotvením pre vynorenie sa
nového. Preto ani hlavné pole ikonologického
snaženia: sledovanie genézy istých tém, istých
„archetypov“55 ktoré sú poňaté ako prasymboly a
ktoré teda majú představovat základné 1’udské před-
stavy a ich změnu ako přejav změny svetonázo-
rovej totality (ako to vo svojich prácach sleduje
Fritz Saxl),56 nevydobýja ikonológii přístup k pod-
statě světonázorových zmien. Sledovanie menia-
cich sa zmyslov „archetypických“ tém je iba sledo-
váním 1'udskej sebaštylizácic, sledováním toho,
čo si ludia o sebe mysleli, a nie toho, čím skutočnc
boli. Ostává v rovině konvencií. Preto je namieste
Páchtova výčitka ikonológom,57 že predpokladajú
neoprávněně rovnako seizmograficky jemný vývoj
námetov (a im zodpovedajúcich predstáv), ako
je jemný vývoj tzv. formy, ako je, inými slovami
povedané, jemný vývoj bezpředmětných obsahov

151
loading ...