Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 4.1970

Page: 153
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1970/0159
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
totiž nie je nositel’om niečoho, čo vzniklo mimo
něho, ale svojou podstatou smeruje k popretiu
tejto apriórnosti, je vynorovatelom niečoho, čo
mimo něho nebolo. Dielo je preto možné pochopit
v jeho podstatnéj bytostnosti len z něho samého.62
Dósledkom pojmového, apriórneho chápania světa,
umenia a poznania je rozdvojenie umenia a kul-
túry, dualita umenia a světonázoru. Panofskému
sa teda v teorii nepodařilo odstranit rozpor medzi
autonómnym chápáním umenia a kultúrnou histó-
riou, ale naopak, tento rozpor zvačšuje právě tým,
že obsah stotožní s pojmovou predstavivosťou
a formu vyprázdni. Dielo sa tak stává kanálom,
nositel’om, služobníkom pre nadradené duchovné
dějiny. Ale i tieto samy nie sú než dějinami nie-
kolkovrstvovej sebaštylizácie. Podstata dějin —
záhada vynárania sa — tu ostává neuchopená.
Preto vyznieva len ako formula, ked Panofsky
tvrdí, že třetin vrstvu zmyslu je možné pochopit
v jej adekvátnosti sice len na základe subjektívnej
moci (pričom sa odvolává na Heideggerovu knihu
Kant und das Problem der Metaphysik),™ aie

kritériom správnosti je tu podlá něho predchá-
dzajúce poznanie všeobecných duchovných dějin,
ktoré určia, čo je v tej-ktorej době možné. Z čoho
vznikájú tieto všeobecné duchovné dějiny, ak
majú určovat vnútorný obsah umenia? Nie sú
zas len sebaštylizáciou, tentoraz však i štylizáciou
súčasnosti? Nie je potom historické skúmanie umě-
leckých diel zminulostňovaním našej představy?64
Panofsky verí v možnost presiahnutia tohto kru-
hu.65 Ak je však svět skutočne zmysluplným, ale
nie zmysluplný konečne, ale donekonečna, nie je
túto tretiu vrstvu, vrstvu totality možné konšti-
tuovat právě len sprítomnením, teda filozofickým
naplněním? Netřeba samu interpretáciu brat
právě ako, povedané s ikono]ógmi, přejav onej
tretej vrstvy zmyslu? Je tu možný ešte aprioris-
tický odstup? A tak sa dostáváme až k naj základ-
né jšej otázke oprávněnosti dějepisu: Ako je
možné historické poznanie? Je možné bez zvnú-
tornenia, je možné zvonku, a má potom nielenže
zmysel, ale je vóbec ešte poznáním? Je teda možné
poznanie bez bytia?66

Poznámky

1 Táto štúdia bola přednesená ako referát na semináři
v Ústave teorie a dějin umenia Slovenskej akadémie vied
v Bratislavě 27. mája 1968.
2 Str. 103—119.
3 Studies in Iconology, Humanistic Thèmes in the Art
of the Renaissance, New York 1939, str. 3—17.
4 Meaning in the Visual Arts. Papers in and on Art
History, Garden City, str. 26—40.
5 R. Chadraba, K dnešnímu významu některých
kategorií Dvořákovy metody. Umění 1961/6, str. 609;
6 Je teda svojbytným teoreticko-praktickým celkom,
útvarom světonázoru, ktorý nemožno rozbij ať a vy berat
z něho lubovolne bez toho, aby sa nezrútil jeho světo-
názorový základ a nezničil tým i hodnotu vyňatého.
Ikonológiu třeba chápat ako teoretický model so všetkým,
čo z toho vyplývá, teda ako sily, ktorú plodí každá
substancialita, tak aj historickej relatívnosti života sub-
stanciality.
7 J. Neumann, Dílo Maxe Dvořáka a dnešek. Umění
1961/6, str. 566.
8 V knihe Kunst und Wahrheit, Zur Theorie und
Methode der Kunstgeschichte, Hamburg 1958.
8,3 Obsiahlu polemiku so Sedlmayrom z antimeta-

fyzického stanoviska vedie K. Badt v knihe Model und
Maler von Vermeer van Delft, Köln 1963.
8 H. Sedlmayr, Kunst und Wahrheit, str. 194.
9 Tieto přednášky jestvujú len v rukopise.
10 Vierter Kongress für Ästhetik und allgemeine
Kunstwissenschaft, Hamburg, 7.—9. Oktober 1930,
Stuttgart 1931, str. 163—179.
11 V práci Kunstgeschichtliche Grundbegriffe. Das
Problem der Stilentwicklung in der neueren Kunst.
Tretie vydanie, o ktoré sa opieram, je z roku 1918.
12 Budovanie autonómnosti umenia a jeho nájdénié
v optickej sféře však priviedlo Wölfflina skutočne k ta-
kému chápaniu dějin umenia, ktoré sa stali opakujúcim
sa cyklom medzi dvoma krajnými bodmi. Dějiny umenia
sa mu přeměnili na dějiny videnia, ktorých hranice
boli dané založením 1'udských zmyslov, možnosťou ich
rozpátia. Toto vztiahnutie k základné Tudskému je
oprávněné, otázka je však, či tento základ je zmyslovo-
biologický. Tak privádza Wölffiin bádanie k problému:
sú dějiny umenia opakujúcim sa cyklom, ak áno, čo
vymedzuje jeho priemer?; alebo sú historické doby niečím
neopakovatelné jedinečným, neustálým odchádzaním
a případné konstanty sú celkom bezvýznamné, pretože
sama podstata člověka sa mění? Wölffiin teda nevyvracal

153
loading ...