silné a smerodajné zážitky: porozumenie chlapca
pře drsná, širokoplecú, sústredenú mužskost vidie-
čanov, zrodené z tajného pozorovania kdosi po
krčmách, na dvoroch alebo v poli. Pocity podve-
černě, akési záblesky nedele vo všednom dni,
dopovedávané tichou prítomnostou žien. Niet sa
čo čudovať, že kto v tomto čase najviac zapósobí
na Paštéku, je plebejský a trpký dámsky expres,io-
nista Constant Permeke.
Ako pozoruje svoje okolie, demie nanovo a inak,
začína Paštéka vidieť jasnejšie, prehrýzať sa pod
pokožku viditelného, k zmyslu, k jádru, k sebe;
odlišuje už zákon 1’udský od zákona prírody,
směruje k znaku, odvěké přestupuje svedectvom
o životnom pocite přítomnosti. Sprvoti najma
výtvarné vďačné náměty sú teraz čímsi viac.
Muž a kóň, například, je téma, v nasej době sama
osebe symbolická, téma sochára Marina Mariniho,
alebo hoci aj Posledného cowboya. Je v nej kus
nostalgie nad zánikom stáročiami vypěstovaného

dověrného vztahu, aj kus vzbury, obhajoba
virility, ktorá dnes ustupuje před osobou, osob-
nosťou, občanom. A potom, okolo roku 1962,
z Paštékových obrazov sa vytrácajú věci i krajiny,
chlapi s koníkmi aj ženy v šatkách, až napokon
ostává len figúra na neutrálnom pozadí (Postava
1962, Dvojica 1962, Leziaca postava 1962, Stojací
muž 1962, Sediaci muž 1962^. Spočiatku sa maliar
pohybuje na tej rovině všeobecnosti, že ho pútajú
všetky živočišné rytmy, nielen člověk, ale často
aj zviera (Mačka 1962, Kón 1963, Vtáčia postava
1964, Zviera I 1964, Zviera II 1964J.
S ubúdaním konkrétnej prodmetnosti sa Pašté-
kove obrazy významové zhusťujú. Ludská postava,
ktorá prv mala svoj samostatný zmysel ako cha-
rakter, aj ako výtvarná hodnota čoraz vačšmi sa
ontologicky nasycuje. Člověk na obraze vystupuje
z hmotnej podoby, přesahuje ju smerom dovnútra,
je to fýziognómia Tudského ja, sčasti silácka a scasti
nemohúcna. Maliar přitom nič přesného netvrdí,

4. Milan Paštéka: Muž s koňom, 1968, lept s akvatintou


165