stěnami, interiér bez úkrytov, prehladný a homo-
génny. Přítomnost figury z něho robí akýsi ele-
mentárny domov člověka, základné obydlie 1’ud-
ského ja. Sme, som, teda vyžarujem svoju telosnú,
citovú a intelektuálnu existenciu. Priestor, svět
naokolo, môj svět ma v mnohom předurčuje, vazní
ma, ženie, vtahuje do seba. Medzi ním a mnou je
vztah, akčná vzájomnosť. Ja a môj svět sa usku-
tečňujeme v súvislostiach, v čase. Pocit týchto
súvislostí aj pocit času je relativný, osobný, pre-
menlivý podlá situácie. Som — muž, žena, dieta,
stařena, jeden z dvojice alebo jeden z rodiny, som
pocestný, hráč, spevák, akrobat, strážný vták.
Bráním sa času, vzdorujem mu ustavičnou akti-
vitou, činom, hladaním vzájemného porozumenia,
životného naplnenia, rozkoše, hry. Rozbieham sa
hlavou proti múru. Moct tak zastavit čas! Moct
tak naň zabudnúť! Meriame si sily s časom, zatial’
čo on spolahlivo pracuje proti nám, v ústrety
poslednej zmene, odchodu, zániku. ,,Užité času,
letí, tryská ... A skór než na pol ceste sme, hla,
vtom už, úbožiaci, umierame.“22
Irónia. Ako sa sem dostal doktor Faust? Oklu-
kou, pravdaže, cez doktora Faustrolla. A ako sa
sem dostal Faustroll? Tento vynálezea patafyziky
sa tu objavuje už v priamej súvislosti — s Pašté-
kom-ironikom. Irónia ako životný postoj, akt
slobody, výraz morálneho stanoviska ako per-
spektivné videnie, bod v cite medzi slzami a smie-
chom či „spósob, ako mdlo vyslovit a vela pove-
dať“, proste irónia ako neuzmierený stav mysle je
priam atmosferickým príznakom, naozajstným
„Zeitgeistern“ umenia nasej doby. S Paštékom
vstupuje do nášho maliarstva irónia v takej miere
a v takej podobě, akú si slovenský výtvarník,
po desaťročia zaujatý vážnou službou istej situácii,
predtým ani nemohol dovolit. A ako je to v jeho
případe, láká ho irónia iba preto, že jo Zeitgeistom,
alebo je jeho stálým osobným pokušením?
Roku 1957 maluje mladý maliar akvarel Dě-
dinský motiv.23 Uvolněně, naivnou formulou detskej
kresby načrtává územčistú postavičku chlapíka
s velkou hlavou a s ústami od ucha po ucho.
Humorný tón Dědinského motivu a dalších pří-
buzných obrázkov z tých čias přivolává spomienku
na raného Cypriána Majerníka (Teliatko 1932,
Dvoř 1932J. Podobné ako u Majerníka, aj u Paš-
téku zaznieva groteskna nota hned na začiatku,
právě v rokoch, ktoré u jedného aj druhého patria

vážnému spytovaniu vlastných možností a pred-
pokladov. A tak ako kedysi v tvorbě Majerníkovej,
aj u Paštéku na čas ustupuje tento moment do
pozadia, aby sa vzápátí objavil nanovo a inak,
posunutý k dichotomii úsměv — skepsa. Bolo
vecou osobného životného pocitu a doby, ktorú
žil, že u neskorého Majerníka převládlo bolestné
poznanie nad donquijotovským aktom nádeje,
zatial čo Paštéka sa stává ironikom.
Maliar, obdivovatel a milovník Alfréda Jarryho,
dává intenzívnějšie zaznieť ironii před polovicou
šestdesiatych rokov. Predtým spontánnu a ne-
jasnú si ju teraz Paštéka uvědomuje ako jednu zo
svojich vrodených konštánt. V katalogu k jeho
výstave v Mestskej galérii v Bratislavě roku 1965
sú reprodukcie spomínaného Dědinského motivu a
příbuzného akvarelu Před domom ( 1959);24 predtým
nepovšimnuté, odrazu sa objavujú prvé v poradí.
„Náš svět to dotiahol právě tak ku groteske
ako k atómovej bombe,“ píše Friedrich Dürren-
matt, „veď aj apokalyptické obrazy Hieronyma
Boscha sú zároveň groteskné.“25 Sám pojem gro-
teskno má pochádzať právě z dějin výtvarného
umenia.26 V maliarstve novej figurácie rovnako
ako kedysi v manierizme je groteskno plodom
vizionárskej fantázie, je iracionálně, šokujúce,
vyšinuté, kruté. Dubuffet akoby vytahoval svoje
„dámské telá“ priamo z bahna kanálov. V Baco-
nových obrazoch sa fotografické pohybové štúdie
z Muybridgeovho atlasu menia na trpaslíčie krea-
túry s velkými hlavami, zvrásnenou kozou
alebo celkom bez kože, plaziace sa štvornožky
v přítmí svojich brlohov. Paštékova irónia je
iného rodu, je pokojnejšia, nie taká hysterická
ani taká výlučná. Je reálnější, striedmejší, jeho
skepsa je osobnejšie motivovaná — viac než
čímkolvek iným bude azda podmienená vekom.
Dospelosťou — nie v aristotelovskom zmysle
vrcholenia sil a uzmierenia krajností, ale dospe-
losťou ako vekom poznania, vytriezvenia, nedo-
věry a úzkosti.
Paštéka sa nežaluje ani neobžalúva, nikoho
nepresviedča o pravosti jednej pravdy a o ne-
pravosti inej. Ak moralizuje, tak potom skryto
a možno dokonca podvědomě. Sám medzi po-
stihnutými akoby sa zároveň přiznával k spolu-
vino, nesúdi, ale konstatuje, zhadzuje úzkost
posmechom. Jeho irónia je namierená predovšet-
kým proti němu samému, je ostrá, smělá, ale aj
strohá a nijako nie vystavená na obdiv. Člověk,

174