Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 4.1970

Page: 173
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1970/0179
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile

8. Milan Paštéka: Dvojica, 1966, kombinovaná technika

veka s mimoludským svetom v jedinom kontinuu
vibrujúcich maliarskych elementov. Ked však
chce maliar zviditelnit vztah medzi človekom
a „jeho“ svetom, ktorý sa len čiastočne překrývá
so svetom vóbec, potom si musí hladat iný spósob.
Tento problém nás vracia skoro o tridsat rokov
spát, k sochařskému dielu Alberta Giacomettiho.
Objem a prázdno, socha priestor, jedno bez
druhého nemóžu jestvovať, vždy je medzi nimi
istý poměr, vzájomný vztah, súvislost či závislost.
Giacometti dal svojim figúram zvláštnu moc —
vysoké, tenké, čo najmenej hmotné, postavené
do priestoru, okamžité si ho podmania a oboje,
postava aj okolité prázdno ožijú napátím nevi-
ditelných zmien. Táto jeho koncepcia, ktorú bol
Sartre nazval ,,1’udským priestorom“,21 oplodnila
potom maliarstvo azda ešte váčšmi než sochárstvo
a priamo vyústila v koncepcii Baconovej.

V spomínaných Paštékových kresbách aj potom
v obrazoch z roku 1966 a 1967 je priestor defino-
vaný tou najbežnejšou a na j tradičné jsou formu-
lou, tromi či štyrmi na seba kolmými osami. Sám
osebe by sa mohol vidieť nemenný, statický,
bezčasový. Ale je tu další element, pohyb, ktorý
mění sémantický dosah každého prvku v štruk-
túre obrazu. Nie je to pohyb mechanický ani
lessingovský „plodný moment“. Viditelný sklon
1’udskej postavy, jej kompozičná či priestorová
vázba je znakom, za ktorým sa skrývá vlastná
neviditelná podstata tohto pohybu. On sám, jeho
ohnisko, je kdesi na polceste medzi figúrou a pries-
torom: tam, kde sa střetájú odstředivé energie,
vyžarováné figúrou zvnútra von s tušeným prú-
dením, ktoré k nej dostredivo směruje z priestoru.
Paštékova priestorová schéma na prvý pohlad
pripomenie část prázdnej miestnosti s holými

178
loading ...