Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 4.1970

Page: 172
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1970/0178
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
mer bezo změny prenesenú na plátno. Lenže to by
degradovalo vznik obrazu na púhy fyzický výkon,
ktorý namiesto tvořivého aktu by bol iba mecha-
nickou remeselnou operáciou. Paštéka však na-
opak, vdaka úplnosti svojich kresieb získává
zvláštnu volnost, ktorá mu dovoluje v olejoch sa
plné věnovat maliarskemu.
Právě v kresbách je kontinuita Paštékovho vý-
razu na j citelne jšia, v nich bývá najsamozrejmejšie,
najcistejšie sám sebou. Spomínané osobné kon-
stanty sú v nich přítomné skoro nepřetržíte, lebo
často mimovolne. A súčasne to zase bývajú najma
série kresieb, v ktorých krystalizuje maliarov
názor, ony predpovedajú směr nasledujúceho po-
hybu.
Nedokončen os t. Paštéka vic včas odhadnút
chvílu, kedy třeba odložit štetec a považovat
obraz za hotový. Je z tých maliarov, ktorí dokážu
zastat před koncom alebo aj uprostřed cesty.
Jeho podanie 1’ahko možno mať za nedbanlivé,
náznakovité, škicovité, nedotiahnuté. Lenže právě
to on chce, o to mu ide: „Slovenské maliarstvo
trpí komplexem dohotovenosti . . . Radšej nechám
obraz polohotový, než mám ubit to najživšie,
čo chcem povedať.“18
Komplex dohotovenosti — ten ešte nedávno
vyčítali americkí abstraktní expresionisti celému
európskemu umeniu. Tu či tam, jedno je isté —
záměrná nedokončenosť je výrazom rozchodu
s tradičnými ideálmi klasickej maliarskej praxe,
symptómom volnosti, tvořívej slobody, prirodze-
nosti a spontaneity, vóbec příznačnou črtou ume-
nia našej doby. Senzibilita moderného člověka
je přivyknutá na rýchlosť, stručnost, úspornost,
viac si cení intenzitu zážitku než zdíhavé a obšírné
vysvětlujúce podrobnosti, a to neraz aj vtedy,
ked ide o stretnutia s uměním minulých storočí.
Či to nie je právě ono vzrušujúce „non hnito“,
čo nám, povedzme, z diel Michelangelových, robí
dnes najpřitažlivějšími tie najmenej ukončené?
Ked maliara teší proces tvorby viac než jej
výsledok, ked si příliš nezakládá na presnom zá-
měre, nechce mať za seba všetko dopovedané,
ked připustí, aby sa cosi vymklo spod jeho kon-
troly, vtedy bude mať jeho dielo najváčšiu život-
nost. Bude zmyslove dráždivejšie, vitálnejšie
a zároveň intelektuálně slobodnejšie než váčšina
z toho, čo sa upíná na cielavedomú konečnost.
Před takýmto obrazom sa z diváka stává nao-

zajstný adresát, nie iba pasivný pozorovatel,
ale partner, vyzvaný k dialogu. Podobné ako
v minulosti, aj dnes je přístup k uměleckému dielu
podmienený istým kolektívnym stavom, očaká-
vaním hlbokého uchvátenia, potřebou oddat sa
moci zvláštnej mágie. Lenže dnes je tento vztah
ovela bezprostřednější, intimnější, viacvrstvový.
Divák sa aktivizuje tým váčšmi, čím viac příle-
žitostí mu k tomu autor diela poskytuje.
„Nedokončený“ obraz, „nedokončená“ malba
v Paštékovom případe demonstrujú navýše aj
cosi z jeho „poselstva“ — nehotovosť a nedopo-
vedatelnosť 1’udského ja, otvorenosť existencie
uprostřed. Stretnutie s divákom, s človekom,
považuje maliar za jeden z najzaujímavejších
zážitkov: „Vidíš obraz, ktorému mimoriadne silné
rozumieš a takmer nevnímáš, čo je na ňom. Jed-
noducho máš dojem z vidiny. A vnímáš cosi roz-
hoduj úce, vnímáš osobitost, podstatu kohosi iného.
Ked si poctivý, zistíš, čo tým človekom vlastně
hýbe, aká sila. A to je vari koncepcia, to dosiahnu-
tie krajnej polohy svojich možností. Koncepcia
ako vcdomic zodpovědnosti.“19
Priester. V raných obrazoch je Paštékov pocit
priestoru eidetický, priamo zodpovedajúci jeho
optickéj skúsenosti. Neskoršie, ked ho zaujal stav,
zredukoval priestor na neživé neutrálně prázdno.
Len čo sa však sústredil na vztah, stal sa preňho
priestor, popři figúre, činitelom sémanticky roz-
hoduj úcim.
Priestor, ako fenomén, patří k najvypätej-
ším problémom moderného umenia. Einsteinov
objav otriasol základmi klasického triedenia hod-
not a stal sa hrobom statického systému starého
Euklida. Po exaktných védách a filozofii sa vzá-
pátí před výtvarným uměním otvorili netušené
možnosti nových koncepcií a interpretácií pries-
toru. Ked sa ich po čase Moholy-Nagy pokúsil
vyrátať, len tých, ktorým našiel pomenovanie,
bolo bezmála pátdesiat,20 napr. priestor eliptický,
hyperbolický, kryštalický, metrický, fiktívny, n-
rozmerný, neobmedzený atď. Dost na tom, že
mechanický názor na priestor ako na objektivně
daný, racionálně postihnutelný a vyčíslitelný
matematickou mierou vystriedalo chápanie dyna-
mické, imaginatívne, tvořivé.
Z maliarskych interpretácií priestoru v posled-
nom dvadsaťročí azda najradikálnějšou bola action
— painting so svojíin stelesnemm integrácie člo-

172
loading ...