V týchto súvislostiach představuje priam kla-
sický případ plastika Piety z Hodruše, ktorú
získalo Slovenské národně múzeum v Martine
spolu s inými predmetmi roku 1934 od E. Reifa
z Banskej Štiavnice. Soška dodnes figuruje ako
ukážka 1’udovej tvořivosti v oddělení etnografie
(inv. č. N — 1484). Přešla už radom výstav, roku
1967 bola zastúpená i v starostlivo koncipovanom
súbore výstavy „Ludová plastika na Slovensku“.
A predsa celkovým charakterom očividné vybo-
čuje z rámca ludového prejavu.
Všimnime si najsamprv dóvody, ktoré podmie-
nili uvedená klasifikáciu : 1. plastika variuje v ïu-
dovej tvorbě běžný motiv tzv. Saštínskej piety
a 2. je zhotovená z polychrómovaného dřeva,
na ktorom čas miestami zotrel přesvědčivost
póvodnej modelácie. Sám traktát, výstavba sochy
však zreteïne nesúvisí s ludovým cítěním. Už
přístup k použitému vzoru je odlišný. Kým u ludo-
vého umelca zohrávajú předlohy funkciu základ-
ného vodidla, sú akýmsi „návodom“ k vlastněj
tvorbě, všeobecnou inšpiráciou přistupoval autor
Piety k motivu z hTadiska svědomitého sochára-
kopistu, starostlivo rešpektujúceho charakteris-
tické črty svojho vzoru. Práci preto chýbajú znaky
splošťovania, lineárneho přepisu a nerešpekto-
vania bočných pohladov. Je naopak priestorove
rozvinutá a plasticky prepracovanejšia. Necitlivost
voči detailom, ktorú ludový tvorca vyvažuje
dodatočnou domalbou, obvykle sa prejavuje
v blokovitejšom, ťažkopádnejšom poňatí (pozři
Pietu z v. šaštínsku z Repišťa, dnes v majetku
Slovenského národného múzea v Bratislavě, inv.
č. E — 866). Pieta z Hodruše dokládá oproti
tomu najpresvedčivejšie v tváři ženy profesiona-
litu v premodelovaní všetkých jednotlivostí —
očí, nosa, úst, brady aj obočia. Polychrómia zo-
hráva preto v tomto případe v porovnaní s cítěním
ludového rezbára zásadné odlišnú úlohu.
Vyčleněním Piety z oblasti ludového umenia
vystúpi do popredia, pochopitelné, niekolko no-
vých problémov. Predovšetkým otázka autorskej
identifikácie a otázka časového spresnenia vzniku
práce. Spósob modelácie plastiky spolu s miestom
nálezu — Hodruša ponúkajú myšlienku, že auto-
rom je Jozef Neuschl-Faragó.
Uvedenú hypotézu potvrdzuje porovnáme tváře
matky s tvárou Márie na Faragóovom Trojičnom
štípe v Novej Bani, dokončenom roku 1846. Ten
istý systém stvárnenia linie nosa, tvaru očí. presne


2. J. Neuschl-Faragó, Maria z Trojičného slipu v Novej
Bani, pieskovec, 1846

213