DOI Heft:
III.
DOI Artikel:Markov, Jozef: K životu a dielu Jozefa Miklošíka
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51371#0264
šik vystúpil na veřejnost, bol portrét Františka I.
Tento portrét ponúkol Miklošík roku 1823 (vo svo-
je] žiadosti) biskupovi Tarkovičovi ako dar pre
diecézu, ale z tohto zišlo preto, že k menovaniu
Miklošíka za diecézneho maliara nedošlo. Beskid
píše, že portrét kúpil J. Kovács a že ho daroval
pre čitáreň prešovskej diecéznej knižnice. Podlá
Beskida namaloval Miklošík vo Viedni aj portréty
Demetera Göröga (1760—1833) a profesora vie-
denskej lekárskej fakulty Michala Visanika (1792 —
1873), ale podotýká, že nevie, čo sa s tými por-
trétmi stalo. Je možné, že to boli portréty, ktoré
vystavoval Miklošík na výstave Akadémie roku
1826 (c. 105 a 191 katalogu).21 V rokoch 1830—
1831 namaloval Miklošík dva portréty J. Kovácsa
(třetí zistila dr. A. Petrová v Jágri), zakladatela
prešovskej biskupskej knižnice.22 Jeden z nich sa
dostal do Národného múzea v Pešti, druhý do
biskupskej knižnice v Prešove (z portrétu zhotovil
Josef Kovatsch rytinu, ktorú uveřejnil Beskid,
c. d., str. 53).23 Miklošík namaloval aj portréty
biskupa Tarkoviča (f 1841) a kanovníka A. Chiru
(f 1840, v „Miivészet“, XIII/1914 omylom Chíza,
reprodukcia portrétu na str. 63) a (na objednávku
Tarkoviča) portrét Fogorošiho. Boku 1832 nama-
loval aj portrét Jozefa Végha (příbuzného J.
Kovácsa).24
Žánrové obrazy Miklošíka nepoznáme vobec,
ho ci jeho vlastným odborom bol — ako čítáme
v diplome — Fach der Historien Mahlerey a z ka-
talogu výstavy z roku 1826 vieme, že Miklošík
vystavoval na výstave (okrem, portrétov uvede-
ných pod č. 105 a 191) obraz označený (v katalogu
pod č. 183) Ladislaus VI., König von Ungarn im
Todeskampfe. Čo sa stalo s týmto obrazom,
nevieme.25 Azda na základe tradicie Miklošíkov-
skej rodiny píše Beskid, že Miklošík namaloval
obraz ,,Po sobáši“, ktorý kúpil kn. Czartoryski,26
d’alej zmieňuje sa o kresbách „Priadky“, ,,Kto
bude mojím mužom“ a o škici pre obraz, ktorý
mal zobrazovat odpust v Krasnobrode. Ale všetky
tieto obrazy a kresby, ktoré sa podlá Beskida
(c. d., 58) dostali do rúk jeho synovca (Miklošík
sám nebol ženatý), sa stratili.27
Myslím, že k Miklošíkovým prácam móžeme
počítat dve kresby tužkou, představujúce scénu
pohrebu na cintoríne (16 x 11) a scénu po sobáši
před domom mladuchy (17,5 x 13), ktoré tu
reprodukujeme. Kresby sú priviazané k rukopisnéj
práci Ethnographia Ruthenorum Jána Čaploviča
(t. č. v Státněj vedeckej knižnici vo Zvolene).
Čaplovič dostal tieto kresby spolu s opismi krstu,
svadby a pohrebu od Fogorošiho. Opisy boli vzaté
z rukopisnéj práce Fogorošiho Istoricesko-topogra-
fičeskoje opisanije Ugro-Rossijan.28 Myslím, že je
viacej než pravděpodobné, že kresby, ktoré Fogo-
rošij dal Čaplovičovi spolu s opismi, patřili k ilus-
tračnému materiálu pre túto knihu a že tieto
ilustrácie boli dielom Jozefa Miklošíka.29
Tento portrét ponúkol Miklošík roku 1823 (vo svo-
je] žiadosti) biskupovi Tarkovičovi ako dar pre
diecézu, ale z tohto zišlo preto, že k menovaniu
Miklošíka za diecézneho maliara nedošlo. Beskid
píše, že portrét kúpil J. Kovács a že ho daroval
pre čitáreň prešovskej diecéznej knižnice. Podlá
Beskida namaloval Miklošík vo Viedni aj portréty
Demetera Göröga (1760—1833) a profesora vie-
denskej lekárskej fakulty Michala Visanika (1792 —
1873), ale podotýká, že nevie, čo sa s tými por-
trétmi stalo. Je možné, že to boli portréty, ktoré
vystavoval Miklošík na výstave Akadémie roku
1826 (c. 105 a 191 katalogu).21 V rokoch 1830—
1831 namaloval Miklošík dva portréty J. Kovácsa
(třetí zistila dr. A. Petrová v Jágri), zakladatela
prešovskej biskupskej knižnice.22 Jeden z nich sa
dostal do Národného múzea v Pešti, druhý do
biskupskej knižnice v Prešove (z portrétu zhotovil
Josef Kovatsch rytinu, ktorú uveřejnil Beskid,
c. d., str. 53).23 Miklošík namaloval aj portréty
biskupa Tarkoviča (f 1841) a kanovníka A. Chiru
(f 1840, v „Miivészet“, XIII/1914 omylom Chíza,
reprodukcia portrétu na str. 63) a (na objednávku
Tarkoviča) portrét Fogorošiho. Boku 1832 nama-
loval aj portrét Jozefa Végha (příbuzného J.
Kovácsa).24
Žánrové obrazy Miklošíka nepoznáme vobec,
ho ci jeho vlastným odborom bol — ako čítáme
v diplome — Fach der Historien Mahlerey a z ka-
talogu výstavy z roku 1826 vieme, že Miklošík
vystavoval na výstave (okrem, portrétov uvede-
ných pod č. 105 a 191) obraz označený (v katalogu
pod č. 183) Ladislaus VI., König von Ungarn im
Todeskampfe. Čo sa stalo s týmto obrazom,
nevieme.25 Azda na základe tradicie Miklošíkov-
skej rodiny píše Beskid, že Miklošík namaloval
obraz ,,Po sobáši“, ktorý kúpil kn. Czartoryski,26
d’alej zmieňuje sa o kresbách „Priadky“, ,,Kto
bude mojím mužom“ a o škici pre obraz, ktorý
mal zobrazovat odpust v Krasnobrode. Ale všetky
tieto obrazy a kresby, ktoré sa podlá Beskida
(c. d., 58) dostali do rúk jeho synovca (Miklošík
sám nebol ženatý), sa stratili.27
Myslím, že k Miklošíkovým prácam móžeme
počítat dve kresby tužkou, představujúce scénu
pohrebu na cintoríne (16 x 11) a scénu po sobáši
před domom mladuchy (17,5 x 13), ktoré tu
reprodukujeme. Kresby sú priviazané k rukopisnéj
práci Ethnographia Ruthenorum Jána Čaploviča
(t. č. v Státněj vedeckej knižnici vo Zvolene).
Čaplovič dostal tieto kresby spolu s opismi krstu,
svadby a pohrebu od Fogorošiho. Opisy boli vzaté
z rukopisnéj práce Fogorošiho Istoricesko-topogra-
fičeskoje opisanije Ugro-Rossijan.28 Myslím, že je
viacej než pravděpodobné, že kresby, ktoré Fogo-
rošij dal Čaplovičovi spolu s opismi, patřili k ilus-
tračnému materiálu pre túto knihu a že tieto
ilustrácie boli dielom Jozefa Miklošíka.29