DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Abelovský, Ján: Svetonázorová dialektika slovenského moderného maliarstva: (človek a svet v slovenskej medzivojnovej malʹbe)
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51719#0045
39
rysom barokovej expresie, diela, ktoré bolí naplněné
patosom dynamiky a búrlivej syntézy prvkov lineár-
nych a koloristických... sa neusilovali už iba o zobra-
zenie prírody, ale o vyjadrenie zápasov živlov a sil,
ktoré tuto přírodu modelovali a ktoré jej vtlačili jej
jedinečnú vzrušujúcu podobu“.19 Interpretácia světa
ako dialektiky boja vzájomne protirečivých duchov-
ných sil značí istý konštantný stereotyp Gwerkovho
tvořivého myslenia. Objektivna realita je preňho vy-
slovené primárným základom, ktorý exponuje aprio-
ristickou, ideologizujúcou myšlienkou. Vopred postu-
lovaný významový úmysel, programové konštruovanie
»ideologizovaného“ krajinného výseku v dynamicky
uhrančivej podobě charakterizuje aj ďalšie práce tohto
ideovo-tematického okruhu (Léto, 1926; Jar, 1925;
Víchrica, 1928; Kopanické domky, 1928; Hory, 1928;
Východ slnka, 1934).
Figurálna tematika (Jena j dřevenou krhlou, 1928;
Rozsievač, 1931; Oráč, 1936) vytvára v Gwerkovom
diele druhů dóležitú sféru, v ktorej sa este výraznejšie
prejavilo maliarovo úsilie o pretavenie osobných teore-
tických náhladov do výtvarného diela. Pokračujúca
ideologizácia, prejavujúca sa nárastom významu sym-
bolickej metafory, ústi do hypertrofie didakticko-ten-
denčných fenoménov diela. Výtvarné dielo sa stává
metaforou apriorně formulovanej idey, čím sa jeho
významovosť presúva do sféry filozoficko-orientačnej,
pričom sa v podstatě negujú ontotvorné možnosti
umenia. Gwerkova tvorba tohto druhu představuje
uzavretie možností sociálno-tendenčnej malby medzi-
vojnového obdobia. Úsilie po popretí každej náhodi-
losti a subjektivizmu mal’by typu „ala prima“, maxi-
málna tendenčnosť, však v podstatě nesplodili umenie
v jeho jedinečnosti, ale metonymickú ilustráciu světonázoru
v jeho abstrakcii.
V
Závěrečná sumarizácia výsledkov mojich doteraj-
ších úvah sa zrejme nemůže vyhnúť niektorým spres-
ňujúcim konštatovaniam s ohladom na danú tému
a stanovené ciele štúdie. Je isté, že sa mi nepodařilo
vyčerpávajúco opísať všetky aspekty a nuansy sveto-
názorovej dialektiky nasej modernej malby medzi-
vojnového obdobia. V terajšom stádiu mojich výsku-
mov to napokon ani nebolo možné a v zásadě som sa
o to ani neusiloval.
V prvom pláne mojich záujmov bola snaha o po-
stihnutie základných obrysov podstaty spoločenskej
motivácie, podmieňujúcej protirečivosť světonázorové-
ho programu nášho moderného maliarstva v poměrně
krátkom časovom období jeho autentickej kodifikácie.
Ghcel som tým predovšetkým polemizovat s doteraz
zaužívaným generačným vývinovým modelom našej
mal’by, podlá ktorého každá nová generačná vrstva —
v jednosmcrnej kontinuitě — vlastně len ďalej rozvíja,
precizuje a obohacuje výsledky jej protagonistov.
Oproti tejto umeleckohistorickej představě som došiel
k poznaniu, že začiatky našej novodobej mal’by pred-
stavujú ovefa zložitejší problém, než sa doteraz pri-
púšťalo.
Námi analyzovaná zákonitost negácie predchádza-
júceho, v rámci procesu tvorby novej kvality moder-
ného výtvarného výrazu, vyvolala totiž nielen jedno-
značná diskontinuitu k tradicii reprezentovanej ben-
kovským neoromantizmom a jeho elektickými mutá-
ciami, ale aj zásadnú a imanentne protikladnú dife-
renciáciu programových typov — modelov interpre-
tácie člověka a světa. Táto diferenciácia sa udiala na
rozhraní dvadsiatych a tridsiatych rokov v tvorbě
niekolkých uměleckých osobností rozličných generácií,
školenia, tematických záujmov a výtvarných názorov.
V týchto súvislostiach sme upozornili na objektivny
časový předstih niektorých maliarov východosloven-
ského výtvarného okruhu, ktorí už v predprevratovej
době začínajú budovat Specifický a bezpochyby auten-
tický názor na pojem moderného výtvarného vyjad-
renia světa. Uzavretosť a kultúrnopolitická špecifickosť
východoslovenského regiónu však spósobila, že k pre-
pojeniu tvořivého programu týchto maliarov k celku
modernej slovenskej výtvarnej kultúry dochádza až
ovela neskór, právě v spomínanom, vývinovo hranič-
nom období. Tento fakt mi umožnil vcelku bez prob-
lémov posunúť začiatky slovenskej modernej mal’by
do obdobia konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych
rokov s tým, že majú z generačného hïadiska vyslo-
vené heterogénnu povahu.
Hlavnú pozornost sme v našich úvahách věnovali
etnicky motivovanej malbě, pretože právě v tejto
sféře sa vzájomné vztahy a názorové protiklady našej
modernej malby prejavovali najvyhranenejšie a naj-
komplexnejšie. S istým zjednodušením možno konšta-
tovať, že právě problematika národnej témy — zhodou
historických okolností sa stala pódou pre formuláciu
základnej svetonázorovej opozície medzivojnového
rysom barokovej expresie, diela, ktoré bolí naplněné
patosom dynamiky a búrlivej syntézy prvkov lineár-
nych a koloristických... sa neusilovali už iba o zobra-
zenie prírody, ale o vyjadrenie zápasov živlov a sil,
ktoré tuto přírodu modelovali a ktoré jej vtlačili jej
jedinečnú vzrušujúcu podobu“.19 Interpretácia světa
ako dialektiky boja vzájomne protirečivých duchov-
ných sil značí istý konštantný stereotyp Gwerkovho
tvořivého myslenia. Objektivna realita je preňho vy-
slovené primárným základom, ktorý exponuje aprio-
ristickou, ideologizujúcou myšlienkou. Vopred postu-
lovaný významový úmysel, programové konštruovanie
»ideologizovaného“ krajinného výseku v dynamicky
uhrančivej podobě charakterizuje aj ďalšie práce tohto
ideovo-tematického okruhu (Léto, 1926; Jar, 1925;
Víchrica, 1928; Kopanické domky, 1928; Hory, 1928;
Východ slnka, 1934).
Figurálna tematika (Jena j dřevenou krhlou, 1928;
Rozsievač, 1931; Oráč, 1936) vytvára v Gwerkovom
diele druhů dóležitú sféru, v ktorej sa este výraznejšie
prejavilo maliarovo úsilie o pretavenie osobných teore-
tických náhladov do výtvarného diela. Pokračujúca
ideologizácia, prejavujúca sa nárastom významu sym-
bolickej metafory, ústi do hypertrofie didakticko-ten-
denčných fenoménov diela. Výtvarné dielo sa stává
metaforou apriorně formulovanej idey, čím sa jeho
významovosť presúva do sféry filozoficko-orientačnej,
pričom sa v podstatě negujú ontotvorné možnosti
umenia. Gwerkova tvorba tohto druhu představuje
uzavretie možností sociálno-tendenčnej malby medzi-
vojnového obdobia. Úsilie po popretí každej náhodi-
losti a subjektivizmu mal’by typu „ala prima“, maxi-
málna tendenčnosť, však v podstatě nesplodili umenie
v jeho jedinečnosti, ale metonymickú ilustráciu světonázoru
v jeho abstrakcii.
V
Závěrečná sumarizácia výsledkov mojich doteraj-
ších úvah sa zrejme nemůže vyhnúť niektorým spres-
ňujúcim konštatovaniam s ohladom na danú tému
a stanovené ciele štúdie. Je isté, že sa mi nepodařilo
vyčerpávajúco opísať všetky aspekty a nuansy sveto-
názorovej dialektiky nasej modernej malby medzi-
vojnového obdobia. V terajšom stádiu mojich výsku-
mov to napokon ani nebolo možné a v zásadě som sa
o to ani neusiloval.
V prvom pláne mojich záujmov bola snaha o po-
stihnutie základných obrysov podstaty spoločenskej
motivácie, podmieňujúcej protirečivosť světonázorové-
ho programu nášho moderného maliarstva v poměrně
krátkom časovom období jeho autentickej kodifikácie.
Ghcel som tým predovšetkým polemizovat s doteraz
zaužívaným generačným vývinovým modelom našej
mal’by, podlá ktorého každá nová generačná vrstva —
v jednosmcrnej kontinuitě — vlastně len ďalej rozvíja,
precizuje a obohacuje výsledky jej protagonistov.
Oproti tejto umeleckohistorickej představě som došiel
k poznaniu, že začiatky našej novodobej mal’by pred-
stavujú ovefa zložitejší problém, než sa doteraz pri-
púšťalo.
Námi analyzovaná zákonitost negácie predchádza-
júceho, v rámci procesu tvorby novej kvality moder-
ného výtvarného výrazu, vyvolala totiž nielen jedno-
značná diskontinuitu k tradicii reprezentovanej ben-
kovským neoromantizmom a jeho elektickými mutá-
ciami, ale aj zásadnú a imanentne protikladnú dife-
renciáciu programových typov — modelov interpre-
tácie člověka a světa. Táto diferenciácia sa udiala na
rozhraní dvadsiatych a tridsiatych rokov v tvorbě
niekolkých uměleckých osobností rozličných generácií,
školenia, tematických záujmov a výtvarných názorov.
V týchto súvislostiach sme upozornili na objektivny
časový předstih niektorých maliarov východosloven-
ského výtvarného okruhu, ktorí už v predprevratovej
době začínajú budovat Specifický a bezpochyby auten-
tický názor na pojem moderného výtvarného vyjad-
renia světa. Uzavretosť a kultúrnopolitická špecifickosť
východoslovenského regiónu však spósobila, že k pre-
pojeniu tvořivého programu týchto maliarov k celku
modernej slovenskej výtvarnej kultúry dochádza až
ovela neskór, právě v spomínanom, vývinovo hranič-
nom období. Tento fakt mi umožnil vcelku bez prob-
lémov posunúť začiatky slovenskej modernej mal’by
do obdobia konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych
rokov s tým, že majú z generačného hïadiska vyslo-
vené heterogénnu povahu.
Hlavnú pozornost sme v našich úvahách věnovali
etnicky motivovanej malbě, pretože právě v tejto
sféře sa vzájomné vztahy a názorové protiklady našej
modernej malby prejavovali najvyhranenejšie a naj-
komplexnejšie. S istým zjednodušením možno konšta-
tovať, že právě problematika národnej témy — zhodou
historických okolností sa stala pódou pre formuláciu
základnej svetonázorovej opozície medzivojnového