vstupný element, ale zároveň v koncentrácii charak-
teristických znakov a následnej deindividualizácii
utvárajúce typ (Milan Chovanec, istými znakmi část
tvorby Juliána Filu).
Ak sledujeme vrstvenie slovenského portrétu po roku
1970 s úsilím o vytypovanie jeho názorových súradníc,
vývojových tendencií a premien, nachádzame na jed-
nom póle práce Júliusa Jakobyho, ktorého dielo před-
stavuje vlastně ontologický autoportrét tvorců, alebo
práce Ley Mrázovej a na druhej straně tematizáciu
cistej vizuality v portrétnych zobrazeniach a figurál-
nych kompozíciách Milana Chovanca a Olgy Barto-
šíkovej.
Reprezentatívnou ukážkou z ontologizmu4 vychá-
dzajúceho portrétu v slovenskom maliarstve sedem-
desiatych rokov sú podobizně vedcov a umelcov Ley
Mrázovej {Portrét akademika Ladislava Szántóa; Leopold
Haverl vo Fr. Villonovi, 1971; Podobizeň spisovatelka E. B.
Lukáča, 1979). Najvýraznejším znakom portrétov Ley
Mrázovej je vitalita maliarskeho gesta, ktorá před-
stavuje vo významovej štruktúre jej diel paralelitu
k životu.
Mrázovej koncepcia portrétu vychádza z analýzy
psychofyzických daností portrétovaného. Problém
vizuálnej identity je u nej podriadený identitě psy-
chických dimenzií modelu, ktoré vizualizuje smerom
navonok predovšetkým pomocou farby a farebnej
hmoty. K ontológii odkazuj ú krátké vrhané údery
stetcom ako projekcia spontaneity, uvolnenia psychic-
kých procesov a pastóznosť malby, farba je chápaná
predovšetkým ako výrazový, no i významový element.
Z ontologizmu vychádza i Mrázovej poňatie priestoru
— oproti naturalizmu a adícii zdůrazňuje jednotné
(nie v zmysle eidetickej optiky) viděný priestor; zdů-
razňuje spojitost člověka a kontextu, člověk v rámci
jej výtvarnej koncepcie obrazu koexistuje so svojím
priestorom, no zároveň v diskurzívnej rovině je tu do-
raz na istý postoj a status. Zaradenie do society je
akcentované už samým názvom obrazu (Portrét aka-
demika L. Szántóa a p.), ako aj (predovšetkým v ob-
razoch hercov) zobrazením v tvořívej, pracovnej akcii.
Mrázovej koncepcia teda napokon ústi do konceptu
hladajúceho psychofyzickú individualitu zobrazeného
v spojení s jeho statusom, ktorý ho zapája do širšieho
kontextu.
Obdobný model utvárania obrazu člověka — úsilie
o identitu vnútorných dimenzií, psychiky modelu,
ich vizualizácie smerom navonok a súčasná dezinteg-


2. Lea Mrázová, Portrét akademika Ladislava Szántóa, olej. Převzaté
z Výtvarného života

rácia vonkajšej podoby v prospěch identity vnútorného
— charakterizujú i dielo Júliusa Jakobyho. Odlišná
u obidvoch autorov je téma — Ja.kobyho intenciou je
zobrazit člověka v jeho existenciálnej situácii.5 Jeho
obrazy nie sú vytvořené s intenciou portrétneho zobra-
zenia (aspoň vo vel’kej váčšine prípadov nie), no prak-