79

rakteristický pre celú oblast portrétnej malby sedem-
desiatych rokov — zdóraznený vztah k vonkajšiemu
světu, k vonkajšej réalité, k spoločenskému kontextu,
ktorý okrem priamej tematizácie v literárnej vrstvě
obrazu8 sa manifestuje bezprostřednými vstupmi reali-
ty do obrazu (koláž a p.).
Dalšie dve programové koncepcie as nimi súvisiace
typologické okruhy slovenského portrétu sedemdesia-
tych rokov sa vzťahujú na portrét ako na zobrazenie
člověka v jeho vizuálnej identitě s celou šířkou mož-
ností tvorby tohto typu od tematizácie samej vizuality
až po priame spredmetnenie námetovej zložky v obra-
ze. Diapazón názorového vrstvenia tohto prejavu siaha
od afirmatívneho, v podstatě pozitivistického vztahu
k faktom a k réalité až po relativizáciu významu optic-
kého vněmu. Koncepcia týchto programových okruhov
prebieha v zásadě — napriek mnohým zvratom —
v dimenziách a v polarité istého patetizmu senzuaüs-
tického emocionalizmu spojeného s empirickými fakt-
mi; resp. autenticky naturalistického postoja ako
afirmatívnej relácie až k inteligibilnej organizácii pria-
mej vizuality.9
Geneticky najstaiší typ portrétu v rámci obrazu
člověka v slovenskom maliarstve sedemdesiatych
rokov představuje tvorba Márie Medveckej. Medvec-
ká programovo spája v obraze istý pátos, senzualizmus
a emocionalitu s empirickým faktom. Koncepčně
koření ešte v úsilí páťdesiatych rokov — v snahách
o utvorenie a kodifikovanie závázného obrazového
typu člověka socialistickej súčasnosti. Toto úsilie
o typizáciu vedie Medveckú k zhusteniu gesta a k su-
márnej charakterizácii prostredia, kde označovaná
podoba sa stává len vstupným elementom a je ďalej
pretváraná v intenciách spredmetnenia istých hodno-
tových (etických a morálnych) obsahov, čiže obraz
člověka vystupuje vlastně ako konkretizovaný zástupný
znak týchto obsahov {Portrét taviča; Mladý chovatel';
Zena s dieťaťom, 1971). Spodobnenie u nej funguje
v rámci obrazu člověka aj ako portrét aj ako typ.
Příznačné programové prvky portrétu sedemdesia-
tych rokov — t. j. spojenie modelu s prostředím a cha-
rakterizáciou modelu v jeho statuse nachádzame
u Medveckej ako intencionálne potlačenie individuál-
nej charakteristiky v zmysle gnozeologickej typizácie
{Chlapec s trasírkou, 1975).
Odlišným zjavom empiricko-senzuálnej linie port-
rétu sedemdesiatych rokov je tvorba Štefana Rosko-
ványiho. Roskoványi či už vo svojich portrétoch


5. Mária Medvecká, Mladý chovatel’, olej. Foto T. Leixnerová


6. Ernest Zmeták, Symbolický portrét Jána Medveca, olej. Foto
T. Leixnerová

{Katka, 1979; Matka s dieťaíom, 1980), autoportrétech
{Autoportrét, 1977; Autoportrét, 1980) alebo figurálnych
kompozíciách s portrétnymi prvkami {Malomeštiaci,