Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

25

me, že sa stráca postupné výrazovosť rytmu,
napr. abcdabcdabcd. To, čo zvýrazňuje rytmus
v takomto slede, je pravidelné opakovanie a
striedanie intervalu róznej velkosti — ab-cd-ab-
-cd-ab. Zváčšením rozdielov medzi elementmi,
t. j. prostým zdůrazněním niektorého z nich,
dosiahne sa podobný účinok — abcDabcDabcD.
Kombinované rytmické sledy vznikajú přehná-
ním dvoch alebo viacerých prostých sledov, vy-
striedaním, napr.: aaaabbbaaaabbb, aba-aba-
-aba.
Najnižší počet prvkov vóbec, ktorým móže-
me vyjádřit rytmus, je štyri. Tri prvky sice ryt-
mus naznačujú, sú však len osové súmernou
skupinou.
Rytmus v radoch nad sebou je vnímaný ako
vertikálny, keď y < 3 x.
Rytmus je vnímaný ako horizontálny, keď
y = 3 x a viac.
Rytmus sa prirodzene uplatňuje v horizon-
tále. Vertikály na architektuře sa vo vzájomnom
vztahu váhové tratia. Musia sa skladať vždy
z iných foriem, potom nemóžu tvořit rytmy.13
Clenenie po výške je predmetom tektoniky.
Zmenšovanie statických sil k vrcholu stavby už
samo navodzuje nemožnost použitia rytmických
sledov vertikálně. Rytmus je kompozičný prin-
cip, ktorý pomáhá rozlišit a súčasne zjednocuje
kompozíciu, automaticky vytvára systém a po-
riadok v architektúre a jej prvkoch. Bez variant
a kombinácií rytmov by bola architektúra stu-
dená, nezaujímavá, nevýrazná, zbavená akého-
kol’vek účinku.
Symetria je relativné najjednoduchším vy-
jadřovacím prostriedkom, usilujúcim o výtvar-
nú jednotu diela. Systém z 3 a 5 elementov vy-
tvára symetriu. V architektúre ide o symetriu
pódia osi, ak elementy na jednej straně symet-
rály sú nielen zrkadlovými obrazmi elementov
na jej druhej straně, ale sú aj vyvážené, úměr-
né, harmonické. Menej často sa vyskytuje sy-
metria pódia bodu, ktorá vzniká v dvojici ele-
mentov pootočením jedného z nich okolo středu
symetrie o 180°. Os súmernosti je najdóležitej-
ším miestom symetrickej kompozície. Snahou
tvorcov v praxi je neviesť os symetrie podřad-
nými prvkami, ani neutrálnymi (plocha). Symet-
ria sa spája s představou ,,dokonalých vlastnos-

tí“, vyvolává obyčajne kladné pocity.1*’ Vyjad-
řuje kiud, vyváženost, statickosť a logickosť. Ak
je os symetrie zdóraznená, připadne jediná, ho-
voříme o „výraznej symetrii“. Pri pravidelnom
striedaní a opakovaní tých istých výrazné sy-
metrických elementov vzniká situácia, že popři
hlavnej osi symetrie celkového útvaru vznikajú
i vediajšie osi symetrie, ktoré oslabujú jej úči-
nok. Hovoříme o „nevýraznej symetrii“.
Aj so symetriou sa pri tvorbě musí citlivo za-
obchádzať. Symetrické rozvrhnutie architekto-
nického diela je opodstatněné, ak mu zodpovedá
aj symetrické riešenie priestoru okolo něho
a ideový záměr, ktorý má vyjadřovat důleži-
tost, vážnost a monumentálnost. Symetria vyža-
duje zhodu. Symetrický útvar možno považo-
vat za kompozíciu ukončenú, viazanú, ktorú ne-
možno měnit.
Protikladom symetrie a pravidelného rytmu
je asymetria. V asymetrii hrá významnú úlohu
poloha a vzájomný vztah velkosti jednotlivých
častí celku. Najbližšie k symetrii má tzv. rov-
novážná asymetria, keď po obidvoch stranách
osi nie sú sice prvky rozmiestnené zrkadlovo,
ale napriek tomu svojou velkosťou sú vyvážené.
Asymetria nerovnovážná, čiže dynamická, je ta-
ká, kde výrazné převažuje část na jednej straně
osi; dôraz sa prenáša na najvýznamnejšiu část
kompozície, čím sa dosahuje určitý výraz po-
hybu. Tento druh asymetrie je znakom volnej,
neukončenej kompozície, čo umožňuje váčšiu
pružnost v riešení takýchto objektov a možnost
ich dodatočných úprav.
Asymetrické útvary velmi reagujú na pro-
porčně a mierkové vztahy nerovnako členěných
častí celku. Zváčšovaním protikladov jednej časti
oproti druhej sa dosahuje velmi účinný kontrast
v kompozícii (kontrast velkostí, tvaru, objemu,
polohy, směru, materiálu, farby, konštrukcie
atď.), čo oživuje dielo a núti pozorovatela po-
rovnávat; obracia ešte váčšiu pozornost na zá-
měrně zdůrazňované elementy.
Gradáciou v architektúre nazýváme pravidel-
né i nepravidelné stupňovanie, zosilňovanie prv-
kov, hmot, priestorov, nielen čo do množstva,
ale aj kvalitativně (velkost, farba, tón, štruk-
túra). Preto gradácia úzko súvisí s rytmom. Pre
normálny rytmický sled je charakteristická