Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 4.1970

Page: 145
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1970/0151
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Model umenia v ikonologii1
JÁN BAKOŠ

II

Pamiatke prof. Václava Richtra

Náplňou predkladanej štúdie mala byť povodně
všeobecná informácia o dnes tak vychýrenej
ikonologickej nietóde v bádaní o umeleckom diele
a jeho dějinách. Tento nesmierne široký rozsah
predmetu som si zúžil na podrobnejšiu rozpravu
o jedinom dokumente: o stati Erwina Panofského,
uznávaného vodcu ikonológie, ktorú povodně
predniesol v Kantovej spoločnosti a potom publi-
koval v XXI, ročníku časopisu Logos pod ná-
zvom Zum Problem der Beschreibung und In-
haltsdeutung von Werken der bildenden Kunst
(1932),2 o sedem rokov neskör v len nepatrne po-
zmenenej podobě vo fundamentálnej práci ikono-
lógic — v Studies in Iconology (1939),3 a napokon
aj v knihe Meaning in the Visual Arts z roku
1955.4 Už toto opakované uverejňovanie spome-
nutej štúdie, a ako sa v následujúcom pokúsim
ukázat, aj jej obsah svědčí o tom, že je to základný
text, ktorý by sa azda dalo nazvat ideológiou
ikonologickej inetódy. To vaří ospravedlní zúženie
témy, ale nezmení nič na tom, že to hlavné, čo
priniesla a prináša ikonológia — totiž konkrétna
interpretácia konkrétného uměleckého materiálu
- ostane nepovšimnuté. Pri sústredení sa na jednu
štúdiu nebudcm sa však moct vyhnúť viacerým
všeobecnostiam a z toho plynúcim nepresnostiam.
Z predošlého obmedzenia vyplývá, že za ikonolo-
gickú metodu budem považovat chápanie Panof-
ského a postoje, ktoré sú jeho ponímaniu blízké.
Touto poznámkou totiž chcem mieriť proti sto-
tožňovaniu ikonologickej metody s obsahovým
chápáním umenia a jeho dějin. Snaha o obsa-
hové, významové chápanie umenia je všeobecnou
tendenciou vývoj a umelecko-historickej védy už
najmenej pol storočia a ikonológia je len jednou,
hoci možno najvyhranenejšou, tým však aj ob-

medzenou, a pre svoj Specifický pozitivizmus
azda najvplyvnejšou z realizácií tejto snahy. Je
preto nesprávné považovat ikonológiu za vyvrcho-
lenie dotcrajšieho vývinu umeleckohistorickej
védy, ale je rovnako povážlivé považovat ju za
vedu pomocnú: už tým, že sa ikonológia nazýva me-
todou (metodou obsahového výkladu uměleckých
did),5 že je teda zameraná prakticisticky, že i sám
Panofského článok, ktorý som spomínal, je vlastně
návodom, ako interpretovat umělecké dielo, ná-
rokuje si na všeobecnú platnost, na použitelnost,
ktorá svojou objektivitou má presiahnuť obme-
dzenia teoretických názorov na podstatu umenia
a dějin. Možno preto sa ikonológovia tak málo
pokúšajú vytvořit všeobecnú filozofiu umenia.
Metodickosť, funkčnost metody má překonat
obmedzenosť a tým i relativitu každého pozitív-
neho teoretického modelu umenia. A naopak, ti,
ktorí sice ikonológii upierajú právo na všeplatnosť
a vyčerpávajúce uchopenia umenia, stoj a vlastně
neustále na jej stanovisku, ak ju ako nadobsahovú
metodu, hoci pomocnú, uznávajú. Ikonológia ako
každá teória má vo svojom základe isté pozitivně
chápanie umenia, istý model jeho „podstaty“,
a právě ním je daná jej relativita.6 O toto chápanie
umenia v Panofského štúdii sa chcem zaujímat
v následuj úcich riadkoch.
Východiska:
Niekedy sa zvykne hovořit o dvoch vetvách
ikonológie: o vetve ateistickej, ktorej hlavným
predstavitel’om je Panofsky a cleno via Warbur-
govho kruhu, a o vetve spiritualizujúcej na čele
s Hansom Sedlmayrom.7 Napriek styčným bodom
medzi nazeraním Panofského a Sedlmayra na vý-

145
loading ...