Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1983)

K vývinu a problémom súčasnej maliarskej
tvorby v architektúre
VIERA LUXOVÁ

Jednou zo Specifických črt monumentálneho ma-
liarstva1 je jeho bezprostředný vzťah k architektúre.
Vzájomná spátosť obidvoch umění sa v každej histo-
rickej epoche naplňala svojským spôsobom, a to
adekvátně spoločenskému, filozofickému i uměleckému
charakteru doby. Aj v socialistickej ère sa rodí a po-
stupné precizuje podoba tohto vztahu,2 zodpovedajúca
jej ciel'om a poslaniu.
V porovnaní s ojedinělými maliarskymi úlohami
v architektúre na Slovensku do polovice 20. storočia3
sledujeme — súbežne s priaznivou ekonomicko-spolo-
čenskou situáciou — ich rapídny vzrast v pätdesiatych
rokoch. Od tých čias sme překonali na tomto úseku
maliarskej tvorby zložitý, celkove progresívny vývin,
v nejednom bode priant identický s vývinom v ostat-
ných socialistických krajinách, v priebehu ktorého sa
krystalizovali jednak jej ideové, formové alebo mate-
riálovo-technické osobitosti, jednak jej vzťah k archi-
tektúre. Obdobie povojnových rozbehov poznačila
vo všeobecnosti dobou podmienená absencia uvědo-
mělého záujmu o vnútornú súhru maliarskeho a archi-
tektonického diela. Nečudo preto, že prvé realizácie
sa neraz uplatnili na miestach diskutabilných z hl’a-
diska tektoniky stavby (úzká plocha fasády medzi
oknami, nad dverami a pod.) a vzájomný vzťah sa
vyčerpával zváčša iba fyzickou spátosťou mal'by s nos-
nou stěnou.
Stupňované úsilie o prekonanie rozpačitých výsled-
kov začiatočného vývinového stádia možno zazname-
nat až koncom pätdesiatych rokov. Vtedy sa na tvo-
rivo širšej báze začína presadzovať požiadavka archi-
tektonicky logickejšie situovat malbu a kompozičně
domyslieť jej súvis s nosným múrom, čo v krátkom
čase vyústi do záujmu o významový vzťah mal’by

k funkcii a charakteru toho priestoru, v ktorom sa má
nachádzať. Tento takpovediac separatistický přístup
začal v priebehu šesťdesiatych rokov prerastať do
celostnejšieho rámca. Do popredia vystupuje potřeba
dosiahnuť hlbšiu spätost mal’by so stavebným objek-
tom. Funkčné zameranie, priestorové a tvárné hodno-
ty, teda architektonická podoba budovy stali sa od
tých čias záváznou danosťou pre vznik maliarskeho
diela, chápaného napokon ako priestorovotvorný spo-
lukomponent stavby.
Technickým pokrokom zapříčiněné změny staveb-
nej praxe sprevádzala názorovo-formová diferenciácia
tak architektonickej, ako aj maliarskej tvorby, ktorá
viedla od šesťdesiatych rokov aj k dóraznejšiemu záuj-
mu o technickú stránku maliarskych kompozici!.
Hl'adanie nových, doteraz neznámých alebo nezauží-
vaných materiálov a technologických postupov spre-
vádzal postupný odklon od klasických nástěnných
technik (napr. fresky, secca). Od světověj výstavy
v Bruseli sa u nás zaužívalo kombinovanie hutnického
skla s betónom. Priekopníckou prácou tu bola sklo-
betónová vitráž D. Castiglioneho z r. 1961—1962
vo vestibule bratislavskej Farmaceutickej fakulty.
Obl'ubu si získavajú i umělé hmoty, a to najmä
vo vitrážach. Za prvú realizáciu tohto druhu třeba
považovat priestorové vitráže v nočnom klube hotela
Thermia v Piešťanoch z r. 1962 od M. Dobeša. Osvo-
jovanie si materiálových specifik spätne vplývalo na
koncepciu maliarskych práč. V mozaikovej vitráži sa
popři zaužívanom spósobe pravidelného členenia nos-
nej kovověj konštrukcie rozšířil aj jej asymetrický roz-
vrh, diktovaný rýdzo výtvarnými dóvodmi.
Zdůrazněním významu vplyvu prostredia na pra-
covnú aktivitu Tudí sa začala pozornost zameriavať aj