takmer paralelné — len s malým predstihom — s brati-
slavskou stavbou.71
Svedectvom premeny z bazilikovej na novátorská
halová koncepciu, ktorou bratislavská stavba ďalej
verne sledovala svoj gmiindský vzor, je pozměněné
riešenie klenbových válcových prípor, rytmizujácich
v prednej, východnej polovici interiéru po vnútornom
obvode múry lodě. Vo východnej časti južného múru,
budovaného po dokončení póvodného staršieho presby-
téria snáď už od dvadsiatych rokov 14. storočia, sú totiž
podmurované nižšími válcovými soklami, naopak na
severnej straně, budovanej po zmene na halová sché-
mu, vyrastajá z vyšších, podstatné hmotnějších cylin-
drických soklov, nadstavaných na vysoké pätky v tvare
skoseného hranola. Použitie takýchto pevnějších soklov
akiste podmienilo úsilie, aby váčší tlak vyššie nasade-
ných halových klenieb bočných lodí, výškovo vyrovna-
ných s hlavnou loďou, neohrozil statiku obvodových
' 72
murov.
Počiatky budovania na halovej schéme, ktorých
svedectvom je i náš portál, lemovaný znútra už
klenbovými príporami so soklami nového typu, vyme-
dzujú pravděpodobně odpustky udelené na stavbu
dómu kardinálskym kolégiom roku 1339.73 Netradičný,
modernější súveký priestorový typ sprostredkoval mož-
no do Bratislavy novopovolaný juhonemecký majster
alebo stavitel’ viedenského póvodu, dobré oboznámený
s najnovšími výdobytkami švábskej a dolnorakúskej
architektury a snáď aj figuratívneho umenia, ktoré ich
sprevádzalo. Nie je totiž celkom vylúčené, že architekt
bratislavského dómu a portálu bol totožný — ako to
v středověku neraz bývalo zvykom — s tvorcom
reliéf něho tympanonu. Z hl’adiska nie celkom jednotnej
genézy architektury, ktorá sa tesnejšie pripája k Šváb-
sku, a sochárskej zložky, ktorá sa zasa užšie viaže
k rakúskym zemiam, třeba však predsa len považovat’
za pravdepodobnejšiu domnienku dvoch uměleckých
individualit odlišného póvodu a školenia. Faktom
ostává, že zdíhavú přestavbu hlavného bratislavského
chrámu, tiahnúcu sa od 2. desaťročia 14. storočia,
mohol v štyridsiatych rokoch ako-tak urýchliť relativný
hospodářsky vzostup města, ktorého pozvolná ekono-
micko-spoločenská stabilizáciu vymedzujú od tridsia-
tych do sedemdesiatych rokov rozličné hospodářsko
obchodné výsady. Výrazom stabilizácie vzťahov medzi
hlavnými stavebníkmi chrámu — mestom a kapitulou
— boli v štyridsiatych rokoch obnovené dohody,
ktorými sa uzavřeli vleklé spory, týkajúce sa kompeten-

cií pri výbere a volbě hlavného městského farára.74 Do
tohto obdobia, čiže do přelomu tridsiatych alebo
štyridsiatych rokov, alebo do nasledujúceho, t. j. 5.
desaťročia 14. storočia patří teda aj menší severný
portál bratislavského dómu a jeho reliéf.
Autor tohto reliéfu, ktorého sme označili na základe
dosial jedinej známej práce pomocným menom Majster
bratislavského Trónu milosti, bol významnou, i keď nie
výnimočnou tvořivou osobnosťou. V svojom bratislav-
skou! diele syntetizoval najrozličnejšie stredoeurópske
podněty a sklbil ich do osobitého, synkretického umě-
leckého prejavu. V dnešnom stave poznania sa mu
zatial nedajú pripísať žiadne iné sochárske práce
a ojedinělé pokusy v tomto smere vyznievajú viac ako
nepřeš vedčivo.7' Tak či onak šlo o sochára dobrého
stredoeurópskeho priemeru, ktorý sa svojou tvorbou
rovnocenné zaraduje do zložitých súradníc stredoeu-
rópskeho sochárstva 2. štvrtiny 14. storočia. Kvysledo-
vaniu zřetelnějších genetických stop uměleckého preja-
vu Majstra bratislavského Trónu milosti, ktoré — ako
sme naznačili — sa zdajú směrovat’ predovšetkým do
susednej Viedne a ďalej proti toku dunajskej kultúrno-
umeleckej tepny, akiste ešte prispeje budúcnosť. Zatial
ho móžeme len zběžně, predsa však příhodné charakte-
rizovat’ širším súdobým uměleckým kontextom, keď
jeho reliéfny výtvor postavíme po bok takým sochár-
skym dielam, ako je figurálna výzdoba albertínskeho
chóru viedenského dómu (vrátane konzol a svorníkov),
hlavného portálu kostola minoritov vo Viedni, plastic-
ká dekorácia tvaroslovia kapitulnej siene františkánské-
ho kláštora v Soprone,76 sanktfloriánska dřevořezba
rytiera, plastiky Majstra Márie z Rottweilu a ich ohlas
v Prahe (tympanon kostola P. Márie Snežnej77),
Wiirzburgu (reliéf tamojšieho špitálu) atď.
*
Záverom ešte ostává dotknúť sa otázky dvoch soch,
čo povodně stáli alebo mali stát’ pod baldachýnmi
v bočných osteniach portálu a slúžiť výtvarno-obsaho-
vému dopovedaniu reliéfu v štítovom poli. Tento
problém súvisí s teologicko-ikonografickým progra-
mem celej sochárskej výzdoby — sústredenej na Trón
milosti — as jej eschatologickým zmyslom. Kultové
povedomie středověku bolo totiž preniknuté hlbokou
vierou v spásonosná schopnosť sv. Trojice. Aktualizá-
cia významu božskej Trojice pre vykúpenie, ktorá
kulminovala právě v 14. storočí, sa odrazila v přijatí jej
sviatku do cirkevného roku na synode v Arles roku 1260

31